Veterán [V OPRAVE]

Časť 13.

Bola nedeľa, v tom istom mesiaci máj. Bol pomerne kľud, nestrieľalo sa a svietilo slnko. Na oblohe sa sem-tam objavil menší obláčik. Vonka bolo teplo a vojaci v lese a na okraji lesa si políhali pod stromy. Teraz tam boli aj Vasiľ s Nikolaiom. Obaja sedeli pod tým istým stromom, s vyhrnutými rukávmi a poodhalenými hruďami. Na hlavách mali položené biele šatky, ktoré síce slúžili ako vreckovky, ale nikdy tú potrebu do nich nevykonali. Ak aj hej, ušetrili Máriu nevoľnosti a vyprali si to sami.

"Nad čím dumáš? Čumíš do neba, jak by si ho nikdy nebol videl," spýtal sa Vasiľ Nikolaia po dlhšom pozorovaní. Nikolai k nemu pootočil hlavu s čudnou grimasou, keďže mu svietilo slnko do tváre napriek tomu, že sedel pod stromom. 

"Prečo toľko vyzvedáš? Snáď mi len nechceš povedať, že si zvedavý, nad čím neustále premýšľam," zamrmlal a zadíval sa späť na pole.

"Keby som to nechcel, nepýtal by som sa. No von s tým, už niekoľko dní po sebe toľko ticho dumáš a ani neprehovoríš... Ach, ty myslíš stále na tú nacistku, že?" spýtal sa Vasiľ potichu. Nikolai pokrútil hlavou. Rozmýšľal totiž nad svojím posledným snom, ktorý sa mu prisnil minulú noc.

"Veríš na život po živote?" spýtal sa ho zrazu. Vasiľa tá otázka zaskočila.

"Či verím v nebo? Nie, to predsa vieš, že som ateista," odpovedal mu.

"Ale nie to... Myslím reinkarnáciu," zamračil sa Nikolai. 

"To neni to isté?" spýtal sa Vasiľ, akoby sa mu dostala do uší nejaká novina zo sveta. Nikolai po ňom pozeral s vypúlenými očami.

"To si taký, alebo sa iba hráš, ako nevzdelaný neandertálec? Pravdaže to nie je to isté, kresťania majú čo i len pomyslieť nad tým zakázané. Reinkarnácia je to, keď zomrieš a tvoja duša sa premiestni do iného tela," vysvetlil mu Nikolai. Vasiľ sa zatváril prekvapene, pretože o tomto ešte nepočul. V jeho rodine to bolo jednoducho tabu.

"Ty si o tom nevedel?" spýtal sa Nikolai prekvapene a neveriacky pokrútil hlavou. Vasiľ iba mlčal.

"To nevadí, proste..." začal Nikolai, no snažil sa v mysli spracovať to, čo chcel Vasiľovi porozprávať. "Možno ma vysmeješ, ale... Ber to len ako úvahu, jasné?" chcel sa najskôr ubezpečiť.

"Čestné slovo," zaprisahal sa Vasiľ. Nikolai si naposledy vydýchol a začal.

"V poslednom čase sa mi sníva s nejakou ženou. A je dokonalá. Naozaj, má dlhé svetlohnedé vlasy, ktoré jej padajú pozdĺž jej malých pŕs a ramien. Dokonalé boky, krásne ramená a nádhernú, doslova ako z mlieka tvár. Nádherné modré oči, lícne kosti a sladké pery," zasníval sa opäť Nikolai.

"Hovoríš o nich, akoby si ich niekedy ochutnal," prerušil ho Vasiľ. Pri myšlienke na to, ako ju bozkáva, mierne našpúlil pery.

"V sne nie. Ale asi viem, ako chutia... Žeby sila reinkarnácie?" zasmial sa Nikolai. Vasiľ iba mykol perami. "Nevadí... V tom sne som sa jej pozeral do očí a hladil ju po líci a chrbte. Jemne, ako otec svoju dcérku, ale vášnivo, ako milenec svoju milenku," rozrozprával sa.

"Fuha... Aj keď si nemyslím, že som správna osoba na to, aby si sa niekomu takému ako ja spovedal s nieč... Hovor ďalej," rýchlo sa opravil a počúval ho.

"No ták, si jediný človek, ktorý mi je najbližší. Mohol by si trocha súcítiť," rozčúlil sa Nikolai.

"Už som ticho, pokračuj."

"Je absolútne dokonalá, nikoho takého, ako je ona, som nevidel. V tom sne na mne ležala. Niekde na posteli. Bolo tam teplo, jej telo zas zohrievalo moje. Bola tak nežná, ako bábika, nevinná, krásna, pôvabná... Takú ženu nenájdem, som si toho vedomý, ale ak aj áno, to už by som uveril aj v Boha," zaškeril sa Nikolai a zadíval sa na trávu pod sebou.