Veterán [V OPRAVE]

Časť 21.

Vojak s hlavňou namierenou na Vasiľa padol na kolená a za ním sa objavil René. Vasiľa to úplne prekvapilo, nečakal, že mu život zachráni gardista. 

"Nemusíš ďakovať," prehovoril po slovensky René a vošiel do stanu. Obhliadol si celý stan, no pohľad mu spočinul na nehybnom tele Milady. Zhrozil sa, keď videl, v akom je mladá vojačka stave. "Mila," hlesol a pribehol k nej.

Chytil ju za dlaň a palcom jej ju hladil. Bolo mu jej ľúto, začal ju mať veľmi rád, aj napriek tomu, čo sa pred pár chvíľami stalo. Mala poriadne podrezaný jazyk, no to nemenilo nič na tom, že ju mal rád. 

"Musíme ju odniesť preč, tu zostať nemôže," pozrel sa René na Vasiľa. Vasiľ mu napriek jazykovej bariére porozumel. Vzal ju na ruky a keďže nebola príliš ťažká, vedel ju odniesť odtiaľto preč. Neboli ani hlboko v lese, v čom mali naozaj šťastie priamo z neba. 

"Budem ťa kryť," prehovoril znova René počas toho, ako si nabíjal samopal. Medzitým sa ale Milada prebudila. Pomaly rozliepala oči, no keď zbadala nad sebou ruského vojaka, ktorý ju v láske príliš nemal, zľakla sa tak, že mu takmer vypadla z rúk.

"Ty bastard! Pusť ma! Ako sa opovažuješ?!" kričala po slovensky, no keďže sa naozaj mykala, Vasiľ ju radšej položil na zem. Milade sa ale zakrútila hlava, podlomili sa jej kolená a znova padla Vasiľovi do náruče. "Ja to zvládnem aj sama," zasyčala.

"Hej, to vidím," odpovedal Vasiľ po rusky, pričom ju držal pevne za ramená. Miladu však štípali rany na tvári a navyše aj slzy, ktoré sa drali von z jej očí, hoci ich sama nechcela. Mozog ju však neposlúchal a odpoveď na podráždenie pokožky na jej tvári nenechala na seba dlho čakať. 

"Mila, poslúchni nás. Vonka je to ostré, Boh nás chráň, aby nás niekto nechytil a netrafil," skočil jej do reči René. Keď ho zbadala, zamračila sa, hoci aj keď sa nemračila, rany a opuchliny jej tvár robili zamračenou. 

"Ty si ma tam nechal samú. Kvôli tebe ma chytili, kvôli tebe ma zmlátili a chceli znásilniť! Kvôli tebe!" rozkričala sa, čo však oľutovala. Neľutovala síce svoje slová, ale to, že sa rozkričala, keďže aj otvárať ústa jej dalo veľa zabrať.

Vasiľ nad jej slovami iba otrávene prekrútil očami. V tej chvíli by ju najradšej nechal v tom stane napospas jej osudu. Oslobodil by tým aj Nikolaia, ktorý bol do nej až po uši zaľúbený a aj seba. Niečo mu v tom ale nedovolilo. Niečo mu nedovolilo nechať ju tu, aj keď už bola taká otravná a namyslená. Proste to urobiť nemohol.

"To nechaj na inokedy, pretože pokiaľ si slečna nevšimla, ide tu jej a aj nám dvom o životy. Takže ak nechceš skončiť ako deravá handra, radím ti, aby si zmĺkla a počúvla skúsených," znova po nej zvýšil hlas, no nie tak, aby ich niekto počul.

"To chceš akože povedať, že som neskúsená?" pomaly sa naježila ako mačka. 

"Preboha, ženská! Načo to tuna riešiš? A teraz? Nie si skúsená! To je to, čo si chcela počuť? Nie? To nás ale nezaujíma, v našom záujme je teraz prežiť, a niečo mi hovorí, že aj v tvojom záujem by to malo byť!" povedal jej Vasiľ a pevne ju uchopil vo svojich rukách.

"Keby som mala silu, asi ťa zabijem," zavrčala po ňom.

Vasiľ sa len uškrnul: "Za toto mi raz budeš vďačná," povedal v ruština, zohol sa k jej pásu, chytil ju zaň, nadvihol a prehodil si ju cez rameno. Ona skríkla a začala ho "biť" po chrbte. Jemu to ale pripadalo, akoby ju jemnučko masírovala, keďže veľa sily v sebe nemala. 

Vasiľ bol už pripravený, keď sa pozrel na východ zo stanu. René prikývol, no keď sa chystali na odchod, všimli si, že znova nie sú sami. Stál tam mladý Rus, ktorý mohol mať ledva sedemnásť rokov. Stál tam so strachom v očiach, keďže videl ozbrojeného gardistu a Rusa, ktorý mal prehodenú cez rameno gardistku.