Veterán [V OPRAVE]

Časť 44.

"Marka, otvárajte dvere!" ozval sa zvonka známy mužský hlas, ktorý patril bratovi Gabriela Kohna, Lajosovi. Mária sedela vo vnútri a vyšívala šaty, aby si mali jej dcéry čo obliecť na Vianoce. Prekvapila ju tá návšteva. Podišla ku oknu a pozrela sa na zasneženú krajinu a zhliadla Lajosa, ako vykladá z voza vrecia. Začudovala sa, no šla von.

"Veľavážený pane, čo sa to tu robí?" spýtala sa a šúchala si ramená dlaňami, aby jej nebolo chladno. Lajos sa usmieval popod fúzy a rukou mávol k sebe, aby k nemu podišla. 

"Zavolaj aj tých dvoch, nak ti pomôžu!"

"Čo v tom je? Načo mi to tu vykladáte?" spýtala sa, hoci už tušila, o čo mohlo ísť.

"Veď ty vieš, Marka," povedal s úsmevom a vyliezol na voz. Mária tleskla rukami a bola dojatá. Už hladovali dobrý týždeň a teraz prišli ako na zavolanie. Prišli odmeny od pánov, teda od Kohnovcov, u ktorých bola Mária a jej dcéra zamestnaná.

"Deti!" zvolala Mária a zvnútra vybehli najstaršie. Tie zavolali aj dvoch vojakov, ktorí vyšli von iba v pulóvroch. Keď zbadali náklad, pribehli a brali dovnútra do špajze. Mária to sledovala, dostali po dvoch vreciach pšenice, po dvoch vreciach orechov, dva litrové poháre medu, jablká, hrušky, masť, vajcia, mlieko, vlnu a lekvár, aby mali z čoho piecť a variť na Vianoce, ktoré sa blížili. Bola už takmer tretia adventná nedeľa, dve sviečky už horeli.

Veniec zostavili spolu s dvoma vojakmi, ktorí s nimi šli do lesa, odrezali stromček a na saniach sa zviezli z nie veľkého svahu dolu. Na saniach sedel Vasiľ a pred ním Gizka, ostatní za nimi bežali a niektorí sa aj kotúľali. Domov prišli mokrí, s červeným nosom, z ktorého tieklo a s vyštípanými lícami. Konáriky zo stromčeka poodlamovali a z nich spravili veniec. Aby držal, vzali špagát a obviazali ho. Zo spodku nabili klince s drievkom, aby naň nasadili sviece. Veniec ozdobili s prázdnymi škrupinami orechov, žltým krepovým papierom, z alobalu spravili anjelikov a tiež zo šúpolia. Našli papieriky zo salónok z minulého roka a do nich zabalili vnútro valašských orechov. 

Magda im z Modrého Kameňa doniesla gaštany, na ktorých si pochutili. Milada sa k nim za pomoci Vasiľa a Nikolaia dostala a ukázala im, ako sa také gaštany robia, aby boli čo najchutnejšie. Takto im predstavila pochutinu, ktorú po sebe zanechali Turci spred pár storočí. Hovorievala im, ako jej prastarý otec bojoval proti janičiarom, vzala do rúk kutáč a do vzduchu bodala ako do protivníka. Hovorila im spolu s Magdou, ako tam sídlil rod Balašovcov a ako patrili do rádu Draka. 

Rád Draka zaujal hlavne deti a Milada si vymyslela rozprávku, ako sa založil Dračí rád. Hovorila, že kedysi dávno, pradávno žil drakobijec Juraj, ktorý zachránil princeznú po tom, ako ju poddaní odsúdili za niečo, čo nespravila. Juraj im neuveril a krásnu princeznú zachránil. Sťal trojhlavému drakovi všetky tri hlavy jedným ťahom a nechala dievčatká hádať, ako sa mu to podarilo. Na Juraja Drakobijcu sa nezabúdalo a keď zlí Turci šli obliehať zem, ktorá im nepatrila, kráľ Žigmund Luxamburský kedysi dávno, pred päťsto rokmi založil Rád Draka, aby im ukázal, že oni - draci, nemajú čo na území Uhorska, ktoré predtým bolo, robiť. A do toho rádu patrili aj Balašovci. Dievčatká to veľmi zaujímalo a sľúbila im, že im raz ukáže hrad, ktorý sa pýšil na brale nad mestom. 

Nikolai schytil bažanta, keď sa prechádzal po lese. Celkom dlho ho naháňal a dal s Vasiľom stávku, že ho chytí bez toho, aby doňho strelil. O tom však Luka, ktorý bol s nimi, nič nevedel, vzal svoju zbraň a bažant skončil s guľkou v nohe. Nikolai zostal teda Vasiľovi na smiech, čiže prehral stávku. V stávke šlo o to, že ak Nikolai bažanta nechytí, bude musieť Milade zložiť zamilovanú báseň a pred očami všetkých ju bude musieť pri Vianočnej večeri predniesť na kolenách. Preto sa ani Vasiľ a ani Luka nevedeli dočkať Vianoc. Nik iný o tom samozrejme nevedel. Nakoniec z bažanta bola v skutku dobrá polievka.