Veterán [V OPRAVE]

Časť 10.

Prešlo niekoľko týždňov, dni boli dlhšie a teplejšie. Bol práve koniec mája, avšak bitka neustupovala. Keďže sa ruským vojakom nepodarilo nájsť základňu nacistov v lese a napadli ich, neskončilo to najlepšie. Mnoho Rusov, avšak aj pôvodných obyvateľov, v lese padlo. Nemci sa opäť dostávali do nadvlády, Rusov však stále pribúdalo. Strach o vlastné životy pokračoval, ba bol väčší, než predtým. Niekoľko rodín z okolitých dedín, ale aj z tejto, boli deportované vlakom do Protektorátu Čiech a Moravy. Stále sa však nevedelo, čo sa v tých pracovných táboroch deje, žiadne správy neprichádzali. Ľudia si mysleli len dve veci: bolo im tam tak dobre, že zabudli odpísať a informovať blízkych a susedov alebo tam zomreli.

Luka prichádzal s vakom na chrbte. V tvári mal iba kamenný výraz. Kedysi býval veselý chlapec, no vojna ho behom niekoľkých mesiacov úplne zmenila. Nabral svalovú hmotu, avšak aj odvahu a vedomosti. Jasné, nebesky modré oči už viac nemali tú nezbednú chlapčenskú iskru, ako kedysi. Bola v nich zrazu zodpovednosť a skúsenosť. Pohľad na mŕtvolu v ňom nevyvolával strach alebo znechutenie. Teraz už necítil nič. Už aj on zabil z povinnosti mnoho nacistov, ale aj svojich. Tí boli večne hladní po mladých devách, ktoré ich obsluhovali v centre dediny pri potoku v obrovskom stane a rozostavanej budove školy, ktorú ale kvôli vojne celkom nedokončili.

Luka sa dostavil k chalupe a sňal si z chrbta vak. Otvoril ho a hľadal v ňom list, ktorý prišiel z frontu pre Máriu. Za ten mesiac jej prišiel ešte jeden, v ňom sa ale písalo o tom, čo sa deje, koľko ľudí zomrelo, aké je tam počasie a či má Karol vôbec čo jesť.

"Mamo, list pro tjeba," snažil sa povedať po slovensky, avšak ruský prízvuk mu v tom príliš nepomáhal. Mária však dnu nebola, preto sa neisto obzeral. Keď aj po druhom oslovení - hlasnejšom - sa nič neozvalo, vyšiel so zlou predtuchou von.

Nebola ani na dvore, pomyslel si, že by mohla byť za domom. Šiel teda tam s prísnym výrazom tváre a zrakom zachytával všetko, čo sa okolo neho pohlo.

Prišiel za roh chalupy a zbadal, ako tam stojí nacistický generál, Ribbentrop. Keďže nechcel, aby mala Mária problémy z toho, že by zistil, že schováva a ponúka nocľah ruským vojakom, skryl sa za ten roh a modrými očami sledoval, čo sa deje. Generál rozprával lámanou slovenčinou miešanou s nemčinou a češtinou. Mária mu ale rozumela.

Za Máriou stála Margita, ktorá držala mame ruku a pozerala sa všade, len nie na nesympatického generála, ktorý večne kričí a prebodáva pohľadom každého, koho zočí. Lukovi sa to nepozdávalo, zamračil sa a skrivil pery.

Margita ho zočila, preto pustila matkinu ruku a pribehla k Lukovi. Keďže sa generál pozrel tým smerom, Luka sa stihol len tak-tak skryť. Ribbentropovi však neunikol pohľad na siluetu vojaka, ktorý sa pred ním schovával. Mária sa obzrela tiež, čo prerušilo jej rozhovor a keď si uvedomila, že to môže byť ktorýkoľvek vojak z Červenej armády, zhrozila sa. Srdce sa jej rozbúšilo a zalial ju studený pot.

"Čekejte, Petényi, hnedka zistime, kdo se tady schováva," riekol nacistický generál a orlím zrakom kráčal za postavou. Mária sa začala modliť, aby ju neodhalil.

Keďže si aj Luka uvedomil, že aj on, aj Mária jesú nebezpečenstve, odbehol preč. Margita sa ale rozbehla za ním, čo Luku zhrozilo ešte viac. Zastal na schodoch a Margite rukami naznačil, aby zostala stáť. Poslúchla, lenže ju zaujalo niečo na zemi. Zohla sa a začala sa s tým hrať.

Luka na nič nečakal a vbehol dnu. Napadlo mu, že by mohol vtrhnúť do izby, kde spávali vojaci. Tam bol rebrík z dreva, ktorý viedol na povalu. Keďže si bol istý plánom, že sa skryje a nikto ho tam nenájde, bežal tadiaľ. Z vaku mu ale vypadol list, no on si to nevšimol.