Veterán [V OPRAVE]

Časť 23.

***

Takže čuste ľudia!!!

Dnes prichádzam s novou časťou. ☺Možno ste si už v minulej kapitole všimli, že som použila vulgarizmy. Ospravedlňujem sa vám zato, ja nie som totiž jedinec, ktorý tak nadáva, iba ak ma niekto ozaj naštve. Avšak k tej dobe to jednoducho patrilo, berte to preto prosím s nadhľadom. 

Navyše, ak máte slabé žalúdky alebo ste slabej povahy, túto časť veľmi neodporúčam čítať. Mŕtvi, krv a smrť jednoducho neodmysliteľne patrí k druhej svetovej vojne a v podstate ku každej jednej vojne, ktorá na zemi prebehla. 

Verím ale, že vy, čo ste pevnejšej povahy a len tak vás nerozplačú alebo nerozcítia brutálnejšie kapitoly, to budete čítať naďalej. Verím, že sa niečomu novému priučíte a takisto si z nich nezoberiete príklad. Vojnou totiž nič nezískame, iba stratíme. :(

Dosť ale bolo mojej poznámky, vráťte sa opäť o sedem desaťročí späť a zistite, ako vtedy prebiehali boje.

Vaša Anči.

***

"Už sa vrátil?" vošiel Vasiľ do domu, kde našiel Luku, ako sa hrá s Margitou a Irenou. Luka k nemu zdvihol svoje nebesky modré oči a pokrčil ramenami.

"Neviem o tom, že by vôbec išiel." Vasiľ sa snažil pôsobiť ľahostajne, no mal o svojho kolegu strach. Už si naňho priveľmi zvykol, práve teraz by oňho prísť nechcel. 

"Luka, kde je..." vošiel dnu Nikolai s plnými rukami Máriiných šiat, no keď zbadal Vasiľa, stíchol. Vasiľ mierne našpúlil pery.

"Aha ho! Dakto prišiel k rozumu!" zdvihol ruky a dlaňami plesol po stehnách s provokatívnym úsmevom na tvári. "Alebo si sa odtiaľ vari práve vrátil? Alebo je ešte možnosť, že ťa nepustila mamka a pomohol's jej so šatami..." keď Nikolai neodpovedal, iba sklopil zrak, Vasiľa to ešte viac potešilo. "Poslušný mamičkin synáčik, dooobrý, dobrý... Lízanku ti za odmenu nedonesem?" spýtal sa. Margita sa obzrela za seba, keďže sa Luka s ňou prestal hrať. V Nikolaiovi začal bublať hnev, no keďže tam boli deti, nechcel vyvádzať.

"Drž hubu! Mal si pravdu, spokojný?" riekol otrávene a radšej sa pobral do komory, odkiaľ viedol rebrík na povalu. Ešte pred týždňom tam spali vojaci, no keďže nemali dostatok miesta pre vrecia pšenice, slamy a sena, niektorí odišli spať preč a to minimum, čo zostalo v dome, sa presunulo do kuchyne. 

Vasiľ iba pokrútil hlavou a venoval svoj úsmev, ktorým chcel zakryť, čo sa stalo pred chvíľou, malým dievčatkám. Tie sa zas pozreli na Luku a on znova na nich. 

"Zostaň tu s nimi, ja musím ísť znova na obhliadku. Zabav ich nejako a nepúšťaj ich von, náckovia sa znova búria," povedal naposledy Vasiľ a odišiel. Margita sa pozrela spýtavo na svoju sestru a ona iba pokrčila ramenami. Irena kývla hlavou smerom k ich izbe, Margita sa postavila a ruka v ruke šli do izby. Luka zostal sám v kuchyni pre istotu, že ich má pod kontrolou a že im nikto nemôže ublížiť.

***

O dva týždne na to, v strede mesiaca júl, sa strhla ešte krvavejšia bitka. Zranených pribúdalo, mŕtvych takisto. V prevahe boli naďalej Nemci, Rusi sa však bránili zubami-nechtami a to doslova. Na uliciach dediny a aj susedných dedín nik nebol, všetci sa báli o svoje holé životy. Niektorí pozomierali od hladu, iní na postrelenie, znásilnenie a od žiaľu. Príčin bolo veľa, no žiaden z mŕtvych si to nezaslúžil. Nikto nemal právo vziať život tomu druhému. V mnohých prípadoch však nebolo inej cesty, preto bola krv, mŕtvy a často krát aj časť tela mŕtveho.