Veterán [V OPRAVE]

Časť 26.

Luka a Nikolai sa vkradli do jedálne skôr, než tam stihli prísť ostatní vojaci. Kmitali tam tri kuchárky, ktoré oboch vojakov už poznali. Najstaršia z nich sa na nich milo usmiala.

"Dnes nejak skoro, šráci," povedala po slovensky s nadvihnutým obočím a oprela sa o pult. 

"Vy znayete, pochemu," zatváril sa vážne Nikolai, načo aj kuchárke stuhol úsmev. Ale nie nadlho. Naklonila hlavu nabok a usmiala sa na nich priam materinským citom. 

"Kiežby vás takýchto bolo viac," zasnívala sa, no otočila sa, vzala hlinené misy a obom podala jedlo. Bola to akási kaša s kačacou masťou a kusmi kačacieho mäsa. 

"Iba pre vás, ale nikomu nevravte, inak ja do rána kaput!" naklonila sa k nim a pošeptala. Ďalšie dve kuchárky sa usmiali na chlapov, Luka im narozdiel od Nikolaia úsmev opätoval. Pripadal im tak milý, že sa tam v úzadí spoločne na ňom roztápali. Avšak príliš hlasno. Staršia kuchárka po nich škaredo zazrela a keď ju ony zočili, stíchli a robili svoju robotu. 

"Spasibo. A Vasiľ?" spýtal sa. Ona sa prv zamračila, no až potom si všimla, že tretí chýba. Zdvihla prst, aby trocha počkali. Zasyčala po mladšej kuchárke, aby rýchlo pripravila jedlo a zatiaľ čo ho mladá pripravovala, ona sa na nich milo usmievala. Ani jeden z nich už nevedel, kam sa pozerať, neboli zvyknutí na takéto správanie od opačného pohlavia. Zložili si baretky a obzerali sa snáď po celej jedálni a preskúmali zrakom každý kút jedálne. Bola to obrovská sála s bielymi stenami a oknami. Po celej miestnosti sa tiahli pospájané stoly a na každom konci boli dlhé lavice. 

Druhá mladšia kuchárka sledovala potajme Nikolaia, až jej vypadla hlinená misa z rúk a pristála na zemi. To vyrušilo starú kuchárku, ktorá po nej škaredo zazrela a čochvíľa stála u nej s veľkou varechou v ruke. Keď to obaja vojaci zbadali zamračili sa, Nikolai mal dokonca pocit, že tam skočí a starú od mladej kuchárky odtrhne. Avšak pekne krutým spôsobom. Luka si to všimol, preto ho zadržal.

"Ty suka prítulná pouličná! Kam pozeráš! Rob, inak nedostaneš výplatu a hodím ťa náckom, nak si s tebou robia, čo chcú!" udierala ju varechou po tvári a päsťou druhej ruky ju udierala do brucha, pŕs a ramien. Ona sa krčila a snažila brániť, nariekala a prosila, aby prestala. Stará kuchárka ale pokračovala, zatiaľ čo sa nečinne druhá kuchárka prizerala, ako šéfka bije svoju kolegyňu.

"Hej! Dovoľno! Ushlyshať! Hej!" skríkol Nikolai a už sa chystal preskočiť pult, aby sa k nim dostal. Mladej už z obočia a nosa tiekla krv. Nikolai už preskakoval pult, no dopadol na akýsi menší stolík, tam, kde pripravovali jedlo, aby bolo poruke. Zoskočil aj odtiaľ a vrhol sa medzi ne. 

Starú od nej silou odtrhol a tá dopadla na zem, až sa jej sukňa nadvihla až k brade, čiže ukázala svetu celé svoje ženstvo. Nikto, okrem druhej kuchárky to ale nezbadal, aj tá len zalapala po dychu. Nikolai pomohol zranenej dievčine vstať, no ona sa mu vyšmykla spod rúk a vybehla zadným vchodom von. On nečakal a bežal za ňou.

Vybehol von a zhliadol ju, ako sedí na kusoch dreva, schúlená v klbku. Ranné slnko sa dvíhalo vyššie a vyššie. Aj mladá pocítila, keď na ňu vrhol tieň vojaka. Zdvihla a pootočila svoju hlavu k vojakovi, ktorý na ňu s ľútosťou hľadel.

"Jdi! Takhle mě vidět nemusíš," odohnala ho, avšak to nestačilo.

"Niet, niet," sadol si vedľa nej a ovinul okolo jej ramien svoju ruku, pritiahol si ju k sebe jednou rukou a dlaňou druhej ruky ju hladil po boľavom ramene. Hneď ho ale pustil, keďže sykla od bolesti. 

"Stará mě nikdy nevybila. Nevím, proč tak zrazu," nariekala. Teraz si nebol istý, či rozpráva v poľštine alebo v češtine. Bolo mu to ale jedno, vedel sa dovtípiť, o čom asi hovorí. Sedela v jeho náručí v bielej, ale špinavej košeli, dlhej nazberkanej hnedej sukni, obutá v hnedých kožených topánkach na šnurovanie.