Veterán [V OPRAVE]

Časť 19.

Avšak namiesto toho, aby ho pobozkala, surovo stiahla jeho golier k sebe tak, že sa jej pery takmer dotýkali jeho ucha. Nikolaia to prekvapilo, už si myslel, že ju má vo svojej hrsti, no ona  nakoniec s ním takto vybabrala.

"Pokiaľ nechceš nabudúce skončiť s monoklami pod očami, dávaj pozor, s kým sa bavíš a ku komu sa ako správaš," upustila ho trochu, takže sa pomaly vystieral, pričom po nej zazeral. V jeho očiach však nebol zlý úmysel. Skôr jej dával najavo, že sa toto ešte neskončilo, hoci sa mu to nepáčilo a urazilo ho to. Milada ale pokračovala, pričom po ňom hodila oči bábiky, "mohlo by to uškodiť tvojmu krásnemu pohľadu a rozkošnej tváričke. A to ani ty predsa nechceš, že? A navyše," prekĺzla cez neho a postavila sa zaňho, "ako by asi zareagovali ostatní vojaci, keby zistili, že tie monokle pochádzajú z päste poštárky?" Po tých slovách sa k nej Nikolai otočil, pričom sa na ňu uškrnul.

"To sa nestane. Zadržím tvoje ruky skôr, než ich stihneš na mňa zdvihnúť," a v tom momente, ako dohovoril, chcela ho Milada udrieť, no on svoje slovo dodržal a schytil ju za zápästia. Nie však prisilno, aby jej neuškodil, ale na druhú stranu ani nie jemne, aby mu nevykĺzla znova. Snažila sa dostať spod jeho zajatia, pričom mu pevne hľadela do očí. Milada už bola zúfalá z toho, že nech sa už akokoľvek snaží dostať spod jeho vlády, nedokáže to tak ľahko. Znova však musela spraviť niečo proti svojej vôli, aby sa dostala preč.

Rýchlo sa po ňom načiahla a vtisla mu krátky bozk na pery, čo Nikolaia paralyzovalo, čiže zostal nemo stáť, dokonca upustil jej ruky, čím sa ona dostala spod jeho zajatia, uskočila a rýchlo odbehla o pár metrov ďalej, avšak stále ho mala na očiach. On sa na ňu nemo pozeral a nemohol uveriť, čo práve spravila. 

Milada mykla obočím a ramenami. Kývla hlavou, siahla po baretke a nadvihla ju na pozdrav. Následne sa mu otočila chrbtom a strácala sa mu z dohľadu.

***

"Niet, niet, Gizi... Takto, kukuč tu!" snažil sa Vasiľ zabaviť malú Gizku, zatiaľ čo mu ona sedela na stehnách otočená tvárou k nemu. Snažil sa ju naučiť jednu riekanku po rusky, ktorá bola krátka a ľahko zapamätateľná, no Gizke sa akosi nechcelo, preto ju zaujalo viac hocičo, hoci aj mucha na stene, než Vasiľova márna snaha ju naučiť tú riekanku.

Otrávene sa pozrel na svojho kolegu Luku, ktorý si namazal ranu na ramene masťou. Sedel za Vasiľom a sledoval ho, ako sa hrá s malou. Ilona ich sledovala spoza dverí a bavila sa na tom, ako sa Vasiľ márne snaží.

"Ja to vzdávam. Ona asi radšej Nika, ako mňa..." zamrmlal a pozrel sa späť na Gizku. Ona už naňho vyvaľovala svoje veľké sivomodré očká. Vedel jeden trik s obočím, preto sa na ňu usmial a mykal obočím tak, že z toho vznikla vlna. Gizka sa zatvárila prekvapene a pozrela sa na ostatných v izbe a prstom ukázala na Vasiľa. Ten sa rozosmial tak, až zaklonil hlavu. Luka a Ilona sa rozosmiali tiež a tak nastala veselá nálada v izbe pre vojakov. Nakoniec spustila rehot aj Gizka, keď s trikom s obočím Vasiľ pokračoval. Vytváral všelijaké vlny a tvary a už len toto dokázalo Gizku zabaviť. Keď videl, ako sa Gizka nakláňa dozadu, pritiahol k sebe kolená, aby sa mala o čo oprieť a aby nespadla dozadu a neporanila si chrbátik.

"Myslím, že sa jej to páči..." zvolal šťastne Vasiľ vo svojom jazyku a od ucha k uchu sa usmial. Gizka sa nakoniec tak rozosmiala, až dostala na konci štikútku. Štikútanie prerývané smiechom rozrehotalo každého v dome, až sa na "deti" prišla pozrieť aj samotná Mária. Keď zbadala veselú náladu prebiehajúcu v izbe, bola šťastná, že aspoň na pár chvíľ počas vojny je veselo a nevládne pochmúrna nálada. 

Keď sa Gizka trocha upokojila, pričom sa jej stále štikútalo, Vasiľ ukázal na ňu a povzbudivo jej povedal: "A ty teraz!" Avšak ako sa Gizka márne snažila, nešlo jej to.