Veterán [V OPRAVE]

Časť 31.

"Nem, csak mink vagyunk it. Senkise jon, egérem az életemre!" /v preklade: Nie, iba my sme tu. Nikto sem nepríde, prisahám na svoj život!/ pokračovala v upokojovaní Mária, no na Ilonu to akosi nefungovalo. 

"De... De... De én," koktala Ilona, keď sa postavila na vlastné nohy. Luka k nej priskočil, aby sa ho mohla chytiť, keby sa jej náhodou podlomili kolená. Stál za ňou a ona uchopila jeho rameno.

Vasiľ ho už aj vystriedal a spolu odkráčali dnu. Prechádzali okolo Nikolaia, ku ktorému sa pripojil aj Luka a obaja len v duchu hádali, čo sa mohlo prihodiť.

Ilona nakoniec pustila Vasiľa a obomi rukami sa držala svojej sestry. Mala strach. Zlé pocity v nej vyvolávali frustráciu. Nevedela, čo mal ten sen znamenať, dúfala, že hoci to nebol príjemný sen, práve naopak, že všetko bude napriek tomu v poriadku. Bolelo ju to, videla ešte stále pred vlastnými očami mŕtve telá jej blízkych. 

Mária cítila, ako sa jej sestra trasie, preto si ju k sebe pritúlila ešte viac. Vošli do domu, následne do izby a tam, pred dverami už stála ich mama, ktorá podskočila, akonáhle ich zbadala.

"Čo je? Deti, preboha, čo sa stalo?" spýtala sa zadychčaná matka a chytala sa za srdce. Pustila však svoje dcéry dovnútra a tie vošli do dvomi sviečkami osvetlenej miestnosti. Sadli si na Iloninu posteľ. 

"Mamka, láthatóan álmodot valamit. De én már most vele vagyok," /v preklade: Mamka, zrejme sa jej niečo zlé snívalo. Ale už som s ňou ja/ skočila pohľadom z mamy na svoju sestru. Vasiľ, ktorý bol za nimi, vošiel do izby a dvere zavrel. Stál pred dverami tak, aby nemal nikto šancu dostať sa dnu. Založil si ruky na hruď a čupol si. Matka Mária sa naňho prekvapene pozerala, no následne pohľadom skočila na svoje dcéry. 

"Vi... Vizet... Kérném vizet," /v preklade: Vodu... Prosila by som si vodu/ zašeptala nesmelo Ilona a odtiahla sa od svojej sestry. To ale zistila, že od potu a sĺz je Máriina nočná košeľa znova mokrá. "Bože, prepáč, to som nechcela," ospravedlnila sa jej po maďarsky, no sestra iba pokrútila hlavou. 

"To nevadí, do rána prežijem," odpovedala v tom istom jazyku a pozrela sa na malé hodiny položené na parapete okna. Bolo práve pol tretej ráno.

Sestra Mária vyskočila z postele a bežala na druhú stranu izby, kde bol krčah vody. Rýchlo ho schmatla a ani sa Ilona nenazdala, krčah bol v jej rukách. Pomaly sa napila, nech voda pomaly preteká jej hrdlom. 

Matka prešla k svojej posteli, kde spala malá Gizka. Ruky mala roztiahnuté po celej šírke postele a doslova vyzerala ako spiaca princezná. Matka sa nad ňou uškrnula a sadla si na okraj postele, odkiaľ pohľadom spočinula na dvoch mladších dcérach. Tie sa k sebe túlili, Margitina ruka spočívala na bruchu Ireny, ktorá ležala na chrbte s rukou spustenou z postele. Keďže sa na ne pozerala aj najstaršia dcéra, uškrnula sa na nich rovnako, ako jej mama.

Vasiľ si medzitým sadol k Ilone a rukou jej obišiel okolo ramien. Ilona sa ale stále túlila k Márii.

"Maria, choj spať, ja Ilivel zostanu, choj, choj," prihovoril sa Vasiľ akosi dvojjazyčne a ukázal rukou na Máriinu posteľ.

"Však ja tu s ňu zostanu, ty choj," priečila sa Mária, nechcela práve teraz opustiť svoju sestru, hoci si bola vedomá, že vo Vasiľových rukách by jej bolo lepšie. Navyše videla v prítmí, s akým súcitom a presvedčením na ňu hľadí. Sesterská láska jej to ale stále nedovoľovala, potrebovala ju utíšiť, cítila akúsi povinnosť ju upokojiť.

Všetko to počula Ilona, ktorá sa od nich napokon odtiahla a zotrela si slzy. "To je dobre, chojte obaja, nemmusaj tu velem zostať," tiež rozprávala dvojjazyčne Ilona, bolo predsa niečo po pol tretej a na spisovnej slovenčine alebo maďarčine jej veľmi nezáležalo. Vasiľ sa učil po slovensky a čo-to pochytal aj z maďarčiny, nehovoriac o tom, že komunikoval aj s Nemcami. Preto mali všetci akýsi chaos v rozprávaní, avšak každý každého vždy pochopil.