Veterán [V OPRAVE]

Časť 32.

Tschußte ľudia!!!

Som rada, že ste na Veterána nezabudli. ☺ Pridávam ďalšiu časť, ktorá je skoro celá o vašej obľúbenej Milade /pozerám sa najmä na teba, vendyJ a Lucaaa12! ;)/. Napadlo mi teda, že keď som rozobrala život aj mladučkého vojaka Luku, rozoberiem aj život Milady. Tu sa o nej dozviete aj niečo nové. ♥ 

Tajomstvá, priznania a fakty o gardistke Milade sa dozviete len vtedy, ak sa pustíte do čítania. 

+ ešte, aby som nezabudla, s pomocou xLooksThatKillx, sme zhotovili cast, ktorý vám priblíži jednotlivé postavy. Dúfam, že ste s hereckým obsadením spokojní rovnako, ako ja. 

Prajem vám príjemné čítanie, Veteráni! ;)

***

"Tsah, ja ju raz zabijem! Ak ona privedie do hrobu mňa skôr," pokrútila hlavou Milada a prešla do kuchyne. Zastala si za starú linku, na ktorej ležal uschnutý riad, ktorý pozostával z dvoch drevených tanierov, dvoch hlinených hrnčekov a hlinené lyžice, vidličky a nože opäť po dvoch. Vedľa riadu bol položený chlieb a vedľa neho v sklenenom pohári pre zaváraniny masť s kusmi mäsa. Milada bola rada, že zostalo aspoň to a krívavo sa dotackala k jedlu.

V mysli si premietala, čo všetko Magde povedala. Popritom krájala chlieb na krajce. Bola pravda to, čo jej povedala? Alebo výmysel? Alebo nebodaj... Oboje? V každom prípade, aj ona cítila to isté, čo Nikolai. Prázdno. Ani si to neuvedomila, ale jeho rýpanie a dvorenie jej chýbalo až tak, že bola aj na Magdu trocha hrubá. Teraz jej však bola akosi vďačná. Keďže to z nej vytiahla - hoci ako z chlpatého koberca - uľavilo sa jej. Pravdou totiž bolo, že nad ním rozmýšľala snáď viac, ako nad hocikým iným. A postupne si začala všímať viac aj samú seba. Tú dvadsaťtri ročnú slečnu, ktorá si nie vždy premyslí to, čo povie a to, čo koná.

Čo na nej tak videl? Tmavé oči? Nad nimi husté a tmavé obočie? Drobný nos? Plné a výrazné pery? Bezchybnú pleť, ktorú lemovali jej krátke, trocha vlnité vlasy? Nízku, no zato svalnatú postavu a bledú pleť? Ktovie, či to bolo vôbec jej krásou. O svojej kráse dobre vedela, dvoril jej nejeden muž, či už starší alebo pubertiak. Ona ich však odmietala. Žeby jej Boh, v ktorého verila, doprial práve ruského vojaka a kvôli nemu odmietala ostatných?

Pri toľkých myšlienkach si ani neuvedomila, že si rezala prsty. Keď zbadala, že čepeľ noža sa jej zaborila do prstov a z rán jej vyteká krv, prv spanikárila. Ani necítila, že si reže vlastné prsty. V duchu následne preklínala Nikolaia, načo sa pozrela hore. Zaťala zuby a čepeľ rýchlo vytiahla. Až vtedy pocítila tú štipľavú bolesť.

"Ach, Nik! Nedáš pokoja ani keď si odo mňa na kilometre ďaleko!" zavrčala a rýchlo sa doteperila do spálne. Dostala sa k svojej komode pod oknom, z ktorej šuplíka vytiahla obväz. Košeľu mala už zakrvavenú, čo trocha vyzeralo, akoby dostala svoje dni. Až ju to zmiatlo. Zistila ale, že jej to prednedávnom skončilo, tak nato rýchlo zabudla. Obväz sa jej začal pomaly sfarbovať do krvavej farby, z čoho usúdila, že bude potrebovať minimálne jeden ďalší.

Podišla ku oknu. Od svetla sveta a jej spálne, ktorú musela zdieľať s jej kamarátkou, ju delila iba tmavozelená roleta. Odhrnula ju pomocou oboch rúk a tlačila sa do rohu okna. Obe ruky mala zdvihnuté ku krku, jednou si totiž pridržiavala zranenú. Neboleli ju poškodené miesta, len nepríjemne pálili. 

Pozrela sa von, na ulicu. Bolo to ešte horšie, než predošlé dni. Gardisti pochodovali hrdo vo svojich uniformách, s puškami v ich rukách, po ruinách z okolitých domov. Pozrela sa na bytovku pred sebou. Vrchné dve poschodia zostali zachovalé, avšak spodné boli dosť zničené. Pozrela sa hore vyššie, keďže bytovka nebola vysoká a za ňou sa nachádzali vysoké kopce. Klesli jej kútiky úst, keď videla, koľko stromov sa poničilo a koľko zničených strojov tam leží.