Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

1. Kapitola

 Paríž, november 1855

Evangeline sa triasla od zimy.

Dôvodom nebolo len to, že bola práve chladná jeseň, ale aj to, že otrhané oblečenie, ktoré mala na sebe boli samá diera. Ani to, že bola ukrytá za stenami ich izby umiestnenej nad hostincom na tom nič nemenilo.

Cez okná prefukoval vietor a oheň sviečky nebol dostačujúci na zahriatie miestnosti.

Jej mladší brat, Bertrand bol hladný a špinavý tak ako ona, ale ani jedna z vecí, ktoré ich momentálne trápili nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa malo stať v ich izbe nad starým hostincom.

Toto mesto, tento život nebolo to, čo Evangeline očakávala, keď ich matka odviedla z rodného mesta za takzvanou lepšou budúcnosťou, ako tomu sama hovorila.

Ale čo si mohla Evangeline myslieť, alebo čo by mohla povedať, keď bola ešte veľmi malá, aby to pochopila. Nebolo jej ani šesť rokov a jej bratovi ešte menej, keď sa ich matka rozhodla pre zmenu ich životov.

Matkin vtedajší milenec, ktorého meno bolo už roky zabudnuté, sľúbil, že sa o ňu a o jej deti postará, keď ho bude nasledovať do Paríža. Sľúbil jej dom, pravidelný príjem a školu pre deti, aby sa o ne nebála.

Ale v okamihu, ako sa dostali cez bránu mesta, vyparil sa a nechal svoju milenku a jej malé deti, aby išli ďalej svojou vlastnou cestou.

To matke zlomilo srdce.

A už nič nebolo rovnaké ako predtým.

Jediné, čo mohla Chantal urobiť bolo pokračovať vo svojom remesle na novom mieste.

Ale prostitútka za pár frankov nemôže očakávať vo veľkom meste žiadnu budúcnosť.

A už tobôž nie, keď sa musela postarať o dve malé deti, ktoré sa o seba nevedeli ešte sami postarať.

Navyše nemala to srdce svoje deti nechať na ulici, aby sa z nich stali zlodeji, alebo aby sa dostali do sirotinca.

A dnes, po desiatich rokoch špiny a chudoby, tu ich matka ležala so zápalom pľúc a každý v budove vedel, že sa blíži jej koniec.

Dokonca aj majiteľ hostinca si jej stavu bol vedomý a preto hore za nimi nechodil ani za ňou nikoho nepúšťal.

Chantaline husté kučeravé blond vlasy boli mokré od jej potu a len tak sa lepili k orosenej tvári, ktorá už nebola tak pružná, ako keď bola mladšia. Dokonca aj jej lícne kosti, ktoré boli za normálnych okolností oblé jej teraz vytŕčali, až to bolo strašidelné.

Takto ju zmohla jej vlastná choroba.

Nemali ani frank nazvyš na lieky, ani na doktorov, aby sa mohla vyzdravieť.

Evangeline s bratom sedeli po matkinom boku a mohli len sledovať a čakať, ako z jej tela vyprcháva život.

Hoci mali obaja slzy na krajíčku, matka im nedovolila plakať.

Napriek skutočnosti, že sa väčšinu svojho biedneho života správala detinsky, občas mala chvíľky, kedy sa ukázala ako ich matka.

A tie chvíle boli skutočne výnimočné.

Niekedy by človek povedal, že tá dospelá je práve Evangeline. To práve ona sa starala, aby peniaze, ktoré Chantal zarobila boli utratené za dôležité veci, ako bolo jedlo a oblečenie.