Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

5. Kapitola

Solomon sa pomaly prebúdzal vo svojej posteli s nebesami a tmavými závesmi, umiestnenej v najväčšej spálni jeho vlastného domu, ďaleko od svojho podniku a svojej temnej stránky, ktorú mal vyhradenú na podnikanie.

Jeho dom vyzeral rovnako ako jeho majiteľ, chladný, upravený a nepripúšťajúc chyby.

Každá miestnosť domu bola vymaľovaná rôznymi odtieňmi sivej a aj koberce boli v neutrálnych farbách. Na majiteľov príkaz sa prach utieral dvakrát za týždeň a tak nebolo možné v celom dome nájsť jediné zrniečko.

Solomon si opláchol tvár vodou z umývadla vedľa postele a začal sa obliekať do svojho čierneho obleku, ktorý sa od ostatných jeho oblekov odlišoval maličkosťami, potom mu jeho sluha do izby priniesol skromné raňajky.

Každý deň raňajkoval sám vo svojej izbe.

Nebolo to preto, že by nemal rád spoločnosť. Bolo to preto, že cez noc pracoval.

Bolo už po jedenástej hodine a keďže mal dnes aj nejaké plány, musel byť svieži. Preto dostal len tri toasty so šunkou, silnú čiernu kávu a misu čerstvého ovocia.

„Dobré ráno, pane," povedal mu sluha, ktorý aj v novej livreji vyzeral na svojich 50 rokov. Vlasy mu začali šedivieť a vrásky sa mu prehĺbili od doby, keď nastúpil k Solomonovi do služby. Pre jeho zhoršujúci sa zrak začal nosiť nové okuliare, ktoré mu celé zaplatil jeho zamestnávateľ.

„Dobré ráno, Cecil. Prišla nejaká pošta?" spýtal sa Solomon.

„Len list od vašej matky a odkaz od slečny Alcottovej, aby vám pripomenula vaše stretnutie v meste."

Komorník položil podnos na stôl pred krbom, kde jeho zamestnávateľ zvyčajne raňajkoval.

„Ach, áno," povedal uštipačne Solomon a uviazal si svoju sivú viazanku. „Akoby som umieral túžbou chodiť celý deň po obchodoch a lichotiť žene. Mám lepšie veci na prácu."

„Pane," oslovil ho komorník vyčítavo.

Solomon sa otočil na komorníka, ktorý sa na neho mračil. To sa stávalo, keď sa Cecilovi nepáčilo, čo Solomon povedal.

A on mu to nemal za zlé.

„Ja viem, ja viem. Dvorenie snúbenici. Chápem."

Solomon zhltol toast a potom zobral list, aby ho odniesol niekomu inému. Na matku nemal náladu.

Sestru našiel skoro okamžite vo svojej pracovni, ako píše nejaký list.

„Lydia," len vyslovil jej meno a ona zdvihla hlavu, aby sa na neho usmiala. Potajomky však ukryla aj list, ktorý práve písala.

Vo svojich bledožltých šatách a s vyčesanými vlasmi farby medi vyzerala ako žiarivý slnečný lúč, ktorý dodáva jeho domovu potrebný život.

Podal jej list.

Zatvárila sa trochu nechápavo.

„Od matky. Ak tam nepíše, že si berie svojho milenca, nechcem to ani vidieť," povedal a potom sa otočil na opätku.

„Si veľmi nespravodlivý. Otec matku miluje a nechce ju nútiť do ďalšieho manželstva." Bránila ju Lydia.

Solomon sa zastavil a obrátil sa znovu k sestre.

„Je to proti etikete. Žijú spolu 22 rokov, ale do svadby sa nehrnú. Nechcem, aby ti hovorili pankhart."

„To by si vzhľadom k tvojej povesti nikto nedovolil, braček," povedala drzo Lydia a potom pokračovala vážnym hlasom. „Pre všetkých som mladšia sestra Solomona Kanea a o tom, či som nevlastná sa nehovorí. Niečo pekné jej odpíšem a podpíšem sa za teba. Ako vždy."