Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

3. Kapitola

Evangeline malátne otvorila svoje ospalé zelenomodré oči.

Zo zvyku, ktorý si osvojila už v rannom detstve, sa rozhliadla okolo seba, aby sa rýchlo rozpamätala. Stále sedela vo vlaku mieriaceho do Utahu a pred ňou teraz stál sprievodca. Krk mala stuhnutý a trošku a hrdlo zachrípnuté, čo mohlo byť studeným vzduchom vo vlaku.

Sprievodca si znovu odkašľal.

„Váš lístok, madam," povedal slušne, ale rázne.

Bez slova mu ho podala zo svojej taštičky, kde so sebou mala všetky veci potrebné pri cestovaní a čakala na odštiknutie a následné vrátenie lístka.

„Prajem príjemnú cestu," povedal sprievodca s miernym úsmevom pod svojimi tmavohnedými fúzami, keď podával lístok naspäť.

„Ďakujem," znovu len prikývla. Bola ešte stále trochu ospalá, než aby sa pustila do svojej bežnej role svetaznalej ženy – vdovy.

Keď sprievodca odišiel, skúsila znovu zatvoriť oči vo vidine sladkého dočasného bezvedomia, ktoré by jej skrátilo túto strastiplnú cestu, ale spánok sa jej vyhýbal.

Nechcela síce, aby sa jej znovu niečo nepríjemné snívalo, ako napríklad tie vidiny z jej neslávnej minulosti, čo ju v posledných dňoch obťažovali, ale nevedela, čo lepšie vo vlaku robiť.

A rozprávať sa s ostatnými cestujúcimi sa jej skutočne nechcelo.

Nebola taký spoločenský typ človeka, ako bola sofistikovaná bývalá barónka Valery, alebo ich tichá Heather s tajomnou minulosťou.

Keď Evangeline napokon uznala, že sa jej už zaspať nepodarí, zamierila do jedálneho vozňa. Aj tak už bol čas obeda a mala chuť si osviežiť suché hrdlo.

Tam, medzi drevenými lavicami a stolmi rovnakej farby pokrytými kockovanými obrusmi, si ako počestná vdova sadla a objednala si kávu.

Nemusela na ňu dlho čakať.

Vo vozni bolo len niekoľko ďalších ľudí a tak bola dvojčlenná obsluha v plnom prúde. Na podnose mali pripravené kanvice s čajom a kávou pre každého cestujúceho, ktorý sa, ako Evangeline, zobudil z krátkeho spánku, ktorým si rozhodli si skrátiť jazdu vlakom.

Evangeline tam len tak pokojne sedela, upíjala svoju čiernu kávu a načúvala rozhovorom ostatných cestujúcich, keď to začula.

Ozvali sa tlmené výstrele a drsné mužské burácania, nasledované vystrašenými výkrikmi pasažierov.

Podľa hlasitosti to vychádzalo z vedľajšieho vagóna.

Tak ako ostatní pasažieri sa aj Evangeline veľmi preľakla, ale jedine Evangeline, na rozdiel od vystrašených mamičiek s deťmi a pánskeho osadenstva, zostala sedieť na svojom mieste.

Cestujúci z jedálneho vozňa sa pobrali rýchlo do predného vagónu, ďalej od blížiaceho sa nebezpečenstva.

Evangeline naďalej pokojne sledovala, ako posledný cestujúci opúšťa jedálny voz a čakala.

Nemala záujem prchať, ako vyplašené zviera.

Na to skutočne nemá čas.

Za necelých päť minút vošlo do vozňa šesť ozbrojených mužov v zaprášených odevoch, kovbojskými klobúkmi a šatkami cez pol tváre.

Všetci boli zarastení a špinaví, oblečenie od prachu a blata, až boli cítiť cez celý vagón, ako konský trus.

Evangeline spoznala, že niektorí mali Deringer M1817 a Hall-North M1843, čo boli pušky používané vo vojne, ako ju oboznámil doktor Gale. Ostatní ozbrojení muži mali rôzne typy coltov.