Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

13. Kapitola

Ubehlo len niekoľko hodín od posledného stretnutia Solomona a pani Benoîtovej, ale aj tak sa mu zdalo, že okamih, kedy najbližšie uvidí tú nehanebnú ženu sa blíži príliš rýchlo.

Po odchode svojej novej obchodnej partnerky sa venoval úsiliu usporiadať faktúry do zložiek a vymýšľaniu spôsobov, ako presvedčiť svoju obchodnú partnerku, aby mu odpredala svoju polovicu podniku, kým sa nevráti domov na večeru.

Večer potom u Kaneovcov prebiehal ako zvyčajne.

Ticho.

Solomon aj Lydia sedeli ticho v jedálni ich domu a jedli večeru pripravenú ich osobným anglickým kuchárom.

Jedáleň sa nedávno stala obeťou Lydiiných pokusov o úpravu interiéru. Na drevenej podlahe bol rozložený nový čokoládovohnedý koberec, ktorý ladil s novými závesmi na vysokých oknách vo farbe čiernej kávy. Obrus na podlhovastom dubovom jedálnom stole, ktorý Lydia vystrihla z kusu látky, aby ho mohla upraviť podľa svojich predstáv bol vo farbe smotany a svietniky na ňom boli pozlátené.

Lydii však táto kombinácia farieb nestačila a pokúsila sa o oživenie vázami s červenými, bielymi a žltými kvetinami.

Solomon sa k tomu nevyjadroval.

Kuchár sa však snažil odviesť pozornosť od vyzdobenej jedálne svojou prácou z kuchyne.

Pre svojich zamestnávateľov a najväčších kritikov pripravil tradičné anglické pečené kura podávané s hráškom na masle, osmaženou mrkvou a repou, pečenými zemiakmi a omáčkou k tomu.

Jedlo bolo samozrejme bez chyby.

Ale na rozdiel od iných večerov, dnešné ticho bolo ťaživé.

Až to nebolo príjemné.

Lydia zvyčajne švitorila o každej maličkosti, ktorú za ten deň zažila, ale dnes bol jej brat zachmúrený a nechcela riešiť jeho myšlienkové pochody.

A aj ona sama mala veľa na mysli.

V poslednej dobe toho obaja veľa prežili a museli nájsť spôsob, ako svoje problémy vyriešiť.

Zrazu sa otvorili dvere do jedálne a po celej domácnosti sa rozlial veselý hlas patriaci staršej žene.

Solomon strnul a na tvári sa mu objavil nahnevaný výraz.

Nahnevaný, pretože on nikdy nezúril. Hoci ho akákoľvek vec mohla vytáčať do nepríčetnosti, nikdy sa nepodvolil svojmu hnevu. Radšej to chladne odsúdil.

Lydia však bola nesmierne rada, že tá osoba prišla práve dnes.

Boli to už tri roky, čo sa videli naposledy a aj napriek častým listom sa jej cnelo.

„Ahojte, deti!" zajasala žena.

Bola to nesmierne atraktívna žena medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou so svetlými vlasmi a červenými lícami. Na svoj vek si udržiavala štíhlu postavu a čo najmenej vrások.

Na sebe mala sivobiele šaty s čiernym lemovaním na spodnom konci sukne a nadýchanými rukávmi po lakte. Výstrih šiat bol oválny a dovoľoval obdivovať drahý perlový náhrdelník, ktorý patril do súpravy s perlovými náušnicami.

„Vitaj, mama," rozveselila sa Lydia a rozbehla sa cez miestnosť, aby ju mohla objať.

„Madam," povedal chladne Solomon a postavil sa od stolu.

„Ahoj Solomon. Nemyslíš, že by si mi mohol konečne hovoriť mama?" stále sa usmievala napriek tomu, že jej syn sa neusmieval.

Solomon sa miesto toho zamračil. Potom nahnevane a urazene odišiel z miestnosti.