Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

15. Kapitola

V Salt Lake City sa začalo stmievať.

Pre vrchnú spoločenskú vrstvu to znamenalo začiatok bálov, divadelných predstavení a utajených schôdzok.

V tomto čase mala byť aj Lydia na spoločenskej večery s Mary a jej rodinou.

Táto večera mala byť začiatkom ich blízkych rodinných vzťahov, kde by sa konečne zoznámili s ich matkou a dohodli sa na možných riešeniach blížiacej sa svadby slečny Alcotovej a Solomona.

Solomon si prial, aby sa jeho mladšia sestra zblížila s rodinou jeho snúbenice, poprípade aj aby sa ich matka stretla s rodinou, do ktorej sa plánuje priženiť.

Ale Lydia mala iné plány.

Požiadala matku, aby zakryla skutočnosť, že na tú večeru neplánuje ísť a niečo si vymyslela ako pre Alcotovcov, tak aj pre Solomona.

Dohodli sa na výhovorke, ktorú im matka povie, že sa Lydia necíti dobre a musí celú noc a deň preležať v posteli.

Solomonovi pre zmenu nahovorili, že Lydia s matkou a ďalšími dvadsiatimi hosťami práve teraz popíja sladké sherry s Mary.

Plány sa ale menia.

Lydia mala vlastné predstavy, ako stráviť večer.

Niežeby nemala Mary rada, to nie. Bolo to milé a príjemné dievča s vrodenou krásou a eleganciou, ale Lydia si ju nevedela predstaviť, ako svoju budúcu švagrinú. Jednoducho jej nesedela.

A tak Lydia zmenila svoje plány na večer a vybrala sa najatým kočom na druhú stranu mesta.

Obliekla si svoje najtmavšie šaty a zabalila sa do čierneho plášťa, aby ju v noci nikto nezbadal. Šperky si žiadne nezobrala, len taštičku, do ktorej si dala dostatok peňazí, aby si zaplatila dopravu aj naspäť.

Onedlho sa dostala na pozemok pani Benoîtovej a snažila sa, aby ju cestou k hlavnému domu nikto nevidel.

Napriek bezmesačnej noci sa držala v tieňoch stromov, ktoré sa tiahli od hlavnej cesty až k hlavnému domu.

Ako Lydia kráčala popri stromoch, zazrela mnoho mužov s lampášmi, ako pracujú okolo ohrád a záhrady. Začula aj štekanie niekoľkých psov.

Lydia len dúfala, že ich na noc nevypustia z ohrád.

Nakoniec sa jej podarilo prešmyknúť sa okolo hlavnej budovy až k oknu pracovne. Ako si Lydia všimla, bola to jediná miestnosť na prízemí v ktorej sa svietilo.

Svietilo sa tam, ale nikto tam nebol.

Miestnosť bola na počudovanie prázdna, až na malého psa s bielou mašľou, ktorý driemal na vankúši pri pohovke.

Lydia si preto vybrala z vlasov ihlicu a naučeným pohybom si otvorila dvere. Bol to trik, ktorý ju naučil brat, keď bola ešte malá a on sa ešte nechystal narukovať do armády. Ani nechcela vedieť, odkiaľ sa to naučil on.

O chvíľu bola dnu.

Miestnosť bola vyladená v teplých svetlohnedých farbách, pričom ladila s tmavým dreveným nábytkom, ktorý zaberal všetky steny v miestnosti. Množstvo kníh v anglickom, francúzskom a možno aj latinskom jazyku vyplnili dve steny poličiek a vitrín z masívneho dreva.

Ďalšiu stenu miestnosti zabrala pohovka smotanovej farby s tmavohnedými vankúšmi, po ktorej stranách stáli kvetináče s vysokými rastlinami a menšie obrazy, ktoré nenamaľovali len miestny umelci.

Lydia to vedela, pretože aj ona kupovala podobné obrazy u miestneho maliara.

Masívny pracovný stôl, ktorého povrch bol zaprataný množstvom papierov a kníh, ako aj malou lampou a perami na písanie, bol centrom miestnosti a prvou vecou, ktorú si človek všimne, keď vstúpi do miestnosti.