Weird? Only UNIQUE!

† Už som si myslel, že dnes neprídeš. †

,,Hodina a osem minút!" skríkol Nick a mňa trhlo.

Ja som úplne zabudla, prečo som tam vlastne šla. Bola som totálne zničená a nutne som potrebovala ísť za doktorom. Postavila som sa a chcela ich obísť.

,,Kam si myslíš, že ideš?" chytil ma za ruku Jacob.

Trhla som sa a sykla som od bolesti. Vytrhla som sa mu zo zovretia. Na látku mi začala presiakať krv.

,,To nie je tvoja vec!" odvrkla som a šla si zavolať taxík.

,,Trest ťa neminie zlatko!" zakričal na mňa Jacob ešte predtým ako som nastúpila do taxíku.

Na pohotovosti ma zaočkovali. Totálne sa nezaujímali, čo sa mi stalo. A ani by som im to nepovedala.

Ďalšie dni ubiehali rýchlo. Mama šla na mesiac na služobnú cestu a aj Rich už odišiel. Už som prišla zo školy a teraz sedím na gauči a kukám na vypnutú telku. Moja ruka vypadá čím ďalej tým horšie. Okolo odtlačkov zubov sa mi vytvorili malé žilky, ktoré mali čiernu farbu. Bolo to hrôzostrašné, ale verila som, že to prejde. Začula som buchot na okno. Zbystrila som. Vystrela som sa a počúvala. Znova. Pozrela som von oknom. No to si zo mňa robíš prdel. Na vonku stála Jacobova banda a hádzali na náš dom vajíčka. Nieee! Z maminej pracovne som si vzala vzduchovku, ktorú tu nechal otec. Síce nemá náboje, ale to oni nevedia. Diabolsky som sa usmiala a otvorila dvere. Všetci sa smiali dokiaľ neuvideli čo mám v rukách. Zdvihla som ju a namierila na Jacoba.

,,Padaj!" zakričala som a mala som čo robiť, aby som ju udržala vo vzduchu.

Predsalen bola dosť ťažká a moja ruka ma bolela ako hovado. Všetci sa rozutekali a niektorí pritom aj zakopli. Podľa mňa boli dosratí. Hah! Som blázon, čo už! Mykla som plecami a sama pre seba sa usmiala. Ale úsmev ma hneď prešie keď som videla náš dom. Ah! Josh má prísť až za hodinu. Hmmm...no super! Odložila som vzduchovku tam kde patrí a vytiahla si rebrík. Hadicou som poumývala spodok domu. Okná, dvere, fasádu. Vyliezla som na rebrík, ktorý som si postavila tesne ku streche. Začala som umývať aj strechu. Pohmkavala som si pesničku, ktorú som si vymyslela. Začala som triasť bokmi. Zdola to mohlo vyzerať komicky a zakaždým, keď šiel niekto okolo, pozeral sa na mňa ako na ducha. To vyzerám až tak zle? Nooo... Ty radšej čuš! Ty si ja, takže vyzeráš rovnako strašne! Zahriakla som svoje podvedomie. Asi mi naozaj preskočilo. Práve sa bavím sama so sebou.

Keď už som mala hotové, zhodila som dole hadicu a hojdala bokmi. Zrazu sa rebrík začal nakláňať. A sakra! Aaaaaa! Rukami som sa chytila okraja strechy a visela tam. Cítila som ako sa mi trhajú štichy na rukách. Spod obväzu začala presakovať krv. Do riti! Do riti! Do riti! Čo teraz? Počula som zavŕzgať bránu. Anooo! Josh! Moja záchrana prišla! Keď ma uvidel, začal sa príšerne rehotať.

,,Ahoj ségra! Čo robíš?" opýtal sa akoby nič.

,,Noo ja ti tu len tak visím." povedala som ironicky a pretočila očami.

,,Pomôž mi lebo..." nedopovedala som to, lebo sa mi potrhali všetky štichy a ja už som sa ďalej nevládala držať.

Padala som dolu a ani neviem ako, ale na moje prekvapenie som dopadla na rovné nohy, bez toho aby som si ublížila. Aj ja aj Josh sme zostali zarazene stáť.

,,Ako..." začal Josh, ale nevedel sa vykoktať.

,,Nemám ani potuchy!" povedala som ešte stále v traze, obzerajúc samu seba.

Ako som to dokázala? Veď s takej výšky, keby niekto spadol, by si minimálne dolámal všetky kosti v tele. Dobre možno trochu preháňam, ale určite by bez zlomeniny neskončil. Ešte chvíľu sme tam len tak stáli. Prvá som sa prebrala ja.

,,Ehm...poďme radšej dovnútra." povedala som, ale Josh ma zastavil.

,,Skôr by si mala ísť k lekárovi." ukázal na krvavý obväz.

Súhlasne som prikývla a šla odložiť rebrík. Josh si zatiaľ bežal spratať tašku. Kým som prišla vonku, Josh už čakal v aute.

,,Môžme!" pripútala som sa a ani o desať minút, už sme stáli pred nemocnicou.

,,Myslím, že by mi mali vybaviť členskú kartu. Veď som tu skoro stále." zasmiala som sa a vystúpila z auta.

Naopak Josh mal kamennú tvár. Asi nepochopil môj vtip. Nemala by som byť ja tá, čo sa tvári vážne? Iba som nad tým pokrútila hlavou a následovala Josha až dnu do nemocnice. Sadli sme si do čakárne. Pred nami boli asi ďalší piati ľudia. Poklepkávala som si nohou, sem-tam som sa poprechádzala pri našich sedačkách, a tak som zabíjala nudu. Čakali sme asi hodinu a ja som si myslela, že umriem. Totálne mi zdrevenel zadok.

,,Ďalší!" zakričal Loui pred dverami.

Huraaa! Louis je náš doktor, ale ja ho volám Loui. Som tu tak často, že som si s ním stihla potykať. Vyskočila som na rovné nohy a pribehla k nemu.

,,Aaaaa Darkon! Už som si myslel, že dnes neprídeš." zákerne sa usmial a ja som prižmúrila oči.

Dobre vedel, že to oslovenie nenávidím. I keď u neho mi to až tak nevadilo, ale aj tak. Všimla som si, že sa na mne dobre zabáva. Buchla som ho do ramena a zasmiala sa.

,,Prosím ťa! Ja a neprísť ťa pozrieť? Ani nežartuj!" zasmiala som sa a on tiež.

,,No čo to je tentoraz?" spýtal sa medzi dverami.

,,Stala sa menšia nehoda. Visela som zo strechy aaaa..." nevinne som sa usmiala a odviazala obväz.

Zrazu sa mi zazdalo, akoby mu...zožltli oči? Bola zo síce len sekunda, ale ja som si to všimla. Asi mi naozaj hrabe. Ja vážne nie som kompletná. Zrazu úprimný úsmev zmizol a nahradil ho falošný.

,,Tak poď! Pozrieme sa na to!" ukázal rukou dovnútra jeho ambulancie.

Vošla som dnu. Keď chcel ísť aj Josh, Loui ho zastavil a poslal ho späť do čakárne. Divné. Sadla som si na lehátko a pohojdávala nohami. Keď Loui zavrel dvere, všimla som si, že nenápadne zamkol. Ale mne nič neunikne. Tep sa mi zrýchlil, keď sa na mňa otočil. Čo chce robiť?