Weird? Only UNIQUE!

† Nemám ani potuchy o čom tu teraz točíš. †

Snažila som sa tváriť čo najpokojnejšie. Ale keď ku mne pristúpil, ovládol ma pud sebazáchovy. Dala som sa do obrannej pozície.

,,Čo odo mňa chceš? A prečo si zamkol?" vražedne som sa naňho pozrela a on zobral zo stolíka injekciu.

Začala som vrčať. Úplne ako pes. Neviem čo to bolo. Trvalo to síce len chvíľu, ale aj tak ma to prekvapilo. Čo sa to so mnou sakra deje? Chytila som sa za hlavu a začala som nervózne chodiť po miestnosti.

,,Dark! Pokoj! Ja ti nechcem ublížiť." povedal pokojným hlasom, stále so striekačkou v ruke.

,,A načo ti je teda tá injekcia?!" povedala som naštvane a on ma posadil na jeho pacientský stôl.

,,Neboj, všetko ti vysvetlím, len mi ver." chytil mi ruku a pichol do nej injekciu.

Čierne žilky, ktoré mi lemovali odtlačky zubov sa stiahli a rana sa mi začala zaceľovať. Až mi nakoniec zostali len škaredé jazvy. Čumila som ako vyoraná myš. S otvorenými ústami som zostala ešte asi päť minút potom.

,,Ako...?!" zasekla som sa v strede vety.

,,Ah! Asi by som ti to mal vysvetliť. Ale nie teraz. Musíme sa stretnúť, pretože teraz na teba čaká tvoj brat. Príď zajtra o piatej do kaviarne čo je oproti nemocnici." povedal a opäť mi obviazal ruku.

Nechápavo som sa naňho pozrela, lebo už som mala ruku vporiadku, tak prečo mi ju znova obviazuje?

,,Nemôže to byť podozrivé! Nikomu o tom nehovor!" poznamenal keď si všimol môj pohľad.

,,Aj tak nemám komu." odfrkla som a zliezla zo stola.

,,Ďakujem Loui. Zajtra o piatej. Pa!" poďakovala som mu a on mi len mávol rukou a usmial sa.

Vyšla som z ambulancie, kde ma už čakal Josh. Nervózne chodil po chodbe, a keď ma uvidel značne si vydýchol. Keď sme prišli domov, obidvaja sme zaliezli do svojich izieb.

Na ďaľší deň som prišla do školy. Na chodbe bolo ako vždy rušno. Vošla som do triedy a všetci sa na mňa dívali ako na psychopata. Sadla som si na stoličku a vyložila si nohy na druhú stoličku. Vytiahla som si skicár a mala každého na háku. Prvú hodinu máme... ANGLINU! Nieee! Budem musieť sedieť s tým idi...Jamesom. Vzdychla som si a ďalej si kreslila. Ako inak, vlka. Zazvonilo a všetci sa pobrali na svoje miesta. Vedľa lavice sa postavil James a odkašľal si. Ani som sa naňho nepozrela a kreslila si ďalej. Odsunul stoličku kde som mala vyložené nohy a sadol si na ne. No chápete to?! On si mi na ne sadol!! Vražedne som sa naňho pozrela a on sa robil akože ma nevidí. Takže on hrá tú istú hru ako ja. Hah! Ale jedno nevie...ja neprehrávam. Tvárila som sa, že mi to nevadí. Však jeho to omrzí.

Celú hodinu! Sedel mi na nich celú hodinu! Už päť minút sa snažím postaviť. Vôbec, ale že vôbec si necítim nohy. Zdá sa, že James sa na mne dobre zabáva.

Celý deň inak prešiel nudne, ako vždy. Prišla som domov a rozvalila sa na posteľ. Šla som sa najesť, a potom si pustila telku. Ale asi o pätnásť minút ma to prestalo baviť. Pustila som si CD-čko s hudbou. Prepínala som pesničky. Pustila som si pesničku Swedish House Mafia-Don't you worry child. Začala som si najskôr len hmkať a podupávať nohou, ale skončilo to tak, že som spievala na celý dom a skákala a tancovala na gauči.

,,Don't you worry, don't you worry child! See heaven's got a plan for you! Don't you worry, don't you worry now! Yeah!" spievala som a skákala na gauči.

Susedia museli byť veeeeľmi radi za toto moje menšie vystúpenie.

,,See heaven's got a plan for you! Don't you worry, don't you worry child! See heaven's got aaaa..." zasekla som sa, pretože sa v obývačke zrazu zjavil Josh, ktorý práve prišiel zo školy.

Poškrabala som sa na zátylku. Cítila som sa trápne, ale to čo urobil Josh ma vážne prekvapilo. Vyskočil na gauč a začal spievať so mnou. Chvíľu mi trvalo pochopiť, čo sa deje, ale potom som sa k nemu pridala. Spievali sme ako šialený na celý dom.

,,Don't you worry, don't you worry now! YEAH!" skríkli sme obaja a potom sa rozosmiali.

,,Aspoň viem, čo robíš, keď niesom doma." uškrnul sa a ja som chcela niečo povedať, ale on rýchlosťou svetla vybehol hore do izby.

Pozrela som sa na hodinky. 16:37. Hmmm asi by som sa mala začať chystať. Hodila som na seba čierne tričko a kraťasy. Na nohy som si nazula čierne plátenky a rukami si prehrabla vlasy. Pozrela som sa do zrkadla a mykla plecami.

,,Lepšie to už nebude." povedala som a dychla si na ruku.

Žuvačka bodne. Vbehla som do kuchyne a zobrala si žuvačku. Nasadila som si slnečné a pozrela sa koľko je hodín. 17:03. Ups. Trochu sa opozdím. Rozhodla som sa, že pôjdem na motorke. Nasadila som si prilbu a snažila sa prísť čo najskôr. Za päť minút som zaparkovala pred kaviarňou. Samozrejme, Loui tam už sedel. Keď si ma všimol, pretočil očami a ja som sa nevinne usmiala.

,,Tak?" začala som a on sa nervózne obzeral okolo seba.

,,No vieš...je tu niečo, čo by si mala vedieť, ale..." chvíľu sa odmlčí a hľadá správne slová.

,, ...je to dosť...ako to povedať. Je to... mimoriadne zriedkavé." pokračoval a ja som nemala ani potuchy o čom to trepe.

,,Ehm...nechcem ti kaziť radosť, aleee...nemám ani potuchy o čom tu teraz točíš." poviem a on sa na mňa konečne pozrie.

,,Poď." povie a začne ma ťahať kdesi preč.

,,Počkaaaj!" zastane a pozrie sa na mňa.

,,Musím mať ešte ten oväz? Dosť ma tlačí." poviem a on sa na mňa pozrie pohľadom 'rlly?'.

Kráčame aspoň desať minút, kým sa dostaneme pred les. Začínam byť trochu nervózna, keď ma ťahá priamo do lesa, ale nenamietam. Chcem vedieť čo má znamenať tá ruka a prečo ho to tak znervózňuje. Zrazu ucítim na sebe pohľad. Poobzerám sa okolo seba, ale nikde nikoho nevidím. Stále mám pocit akoby nás niekto sledoval. Celá znervózniem a radšej sa už neobzerám. Zrazu zastaneme a Loui sa na mňa otočí.

,,Ehm...môžem vedieť prečo sme tu? Ako mne to je jedno, ale pred kaviarňou mám motorku a zámok na bicykel mi asi nepomôže takžeee..." začala som, ale on sa na mňa len díval.

Akoby váhal či robí dobre. Díval sa mi hlboko do očí až mi to bolo trápne.

,,Prosím ťa. Neuteč!" povie nakoniec a ja sa naňho nechápavo pozriem.

Prečo by som mala utekať? Po chvíli mi to dôjde.