Weird? Only UNIQUE!

† Smrťou sa nič nekončí. †

Ona na nič nečakala a jednu mi vrazila. Neprekvapilo ma to. Ale i tak ma hodilo do strany. Vypľula som krv a zasmiala sa. Ja viem som psycho, ale ako by ste sa správali vy po týždni mučenia, dvoch dňoch v bezvedomí a po päsťovke od svojej mami. Hah! A vy sa mi čudujete, že sa smejem. Veď je to k smiechu. Keby som to niekomu povedala asi by sa na mňa hľadel a poslal na mňa celú psychiatrickú jednotku. Ale no čo, to je môj život. Volám sa Dark Parker, teda teraz som už Dark Lay a som hodná postu najväčší psycho sveta. Voľte ma 😉.

Preboha! Ja som sa naozaj scvokla. Už aj premýšľam ako totálny šialenec.

Pozriem sa na matku a ona ma praží pohľadom. Toľko nenávisti som u nej ešte ani nevidela.

,,Ty malá špina!" zavrčí a chytí ma za vlasy.

Potiahne ma za ne a tým ma donúti zdvihnúť ju a pozerať sa na ňu. Prepichuje ma pohľadom a ja sa na ňu dívam ľadovým pokojom.

,,Ako vidím, už sa nevieš dočkať stretnutia s pani smrťou, a tak nebudem zdržovať a poďme rovno na vec."

Trhne mi hlavou a vráti sa späť po dýku, ktorú dala jednému z jej kumpánov. Nebezpečne sa ku mne začne približovať a na tvári sa jej usídli vražedný úsmev. Prejde okolo mňa a postaví sa za mňa. Chytí ma za vlasy a trhne mnou dozadu. Na krk mi priloží dýku a ja pretočím očami. A to si nemohla zobrať nôž? Musí sa vyťahovať?

,,Astala vista." povie a čepeľ mi priloží bližšie ku krku.

Tak a je koniec. Zomriem rukou mojej matky, v zatuchnutom smradľavom sklepe, kde nikto, okrem týchto neandrtálcov, nebude počuť moje bolestné zavíjanie. Zbohom všetci, budem na vás dávať pozor zhora.

Dopoviem svoj monológ a zatvorím oči. Cítim ako mi krv steká po hrdle keď zrazu...

,,Šéfka?" ozve sa z vrchu schodov a matka namosúrene zavrčí.

,,Čo chceš?! Nevidíš, že mám prácu alebo čo?" štekne naňho a on sa od strachu radšej vzdiali.

,,A-ale hore je niekto a hovorí, že vás hľadá." povie dosratý až za ušami a ja sa uchechtnem.

,,Čože?! Prečo by ma hľadal niekto tu?!" povie a podá dýku niektorému z jej kumpánov.

Vybehne hore a v miestnosti nastane ticho. Ehm...trapné. Pomrvím sa na stoličke a obzriem si všetkých čo sú tu v miestnosti. Sú tu asi štyria chalani veľký ako hora a dve baby, ktoré majú svaly ako chlap. Ako sa matke sakra podarilo podriadiť si také gorily?!

,,Ehm...taaaakže..." zatiahnem a všetci na mňa upriamia pozornosť.

,,Ako sa máte?!" poviem a oni sa na mňa dívajú s nadvihnutým obočím.

Čo je? Povedala som niečo zlé? Alebo to už ani rozprávať nemôžu?

,,Hmm...asi dobre čo? Dlho ste ma hľadali. A teraz som konečne tu. Je to dobrý pocit nie? Nooo ja som trochu smädná, ale inak vpohode. A čo ako sa vám darí v lovení?" spýtam sa a oni sa pozrú jeden na druhého s nechápavým výrazom.

Ah! Zdá sa, že sa budem rozprávať sama so sebou. No čo, aj tak som ochvíľu kaput.

,,Asi dobre, keď máte také vybavenie v takej starej skrini. To tu máte všade poschovávane zbrane? A to sa nebojíte, že si sadnete na luk alebo nôž. Uuu...nechcela by som mať zapichnutý nôž v zadku." nahodím zdesenú grimasu a strasiem sa.

,,O čo ti ide?" spýta sa jeden z nich a ja vypleštím oči.

,,Vy viete rozprávať?!" ústa otvorím do 'o' a uznanlivo pokývam hlavou.

,,Neodpovedala si." povie druhý a ja sa poteším.

No konečne sa to tu rozbieha! Woo hoo. Jedemeee. Konečne som nadviazala aspoň nejaký rozhovor. Je tu nuda, keď tu nie je matka.

,,Mne? O nič. Len keď tu nie je ona, tak sa nudím." poviem a im vystrelí obočie až kdesi k vlasom.

,,No čo. Už odtiaľto aj tak nedostanem, tak prečo si neurobiť na poslednú chvíľu známosti. Inak ja som Dark, ak by ste nevedeli, ale volajú ma Hedviga alebo Nadežda. A čo vy? Asi mi nepoviete mená čo? Tak si vás mám pomenovať ja?" spýtam sa a jeden z nich sa uchechtne.

,,Čo je? Povedala som niečo vtipné?" spýtam sa a ten dotyčný sa na mňa pozrie pobaveným výrazom.

,,Je zarážajúce, že aj pred smrťou si vpohode." povie a ja sa zaškerím.

,,Smrťou sa nič nekončí. Ver mi ja sa vrátim a budem vás po večeroch strašiť v snoch." žmurkla som a on len pokrútil hlavou.

Ale zasmial sa! Wou. Žeby mám nových kamošov? To je super. Škoda, že zachvíľu zomriem. No čo. Aj to sa stáva.

Jedna z báb, tá strašidelnejšia, čo sa na mňa stále mračí, chcela niečo povedať, ale nestihla, pretože zhora sa ozve rachot a strašný rev. Všetci šiesti sa na seba pozrú a než stihnú niečo povedať alebo urobiť niečo spadne na zem a zastrie mi to výhľad na všetko. To vážne? Ktorý idiot sem hádže dymovnicu? Ten čo ťa chce zachrániť, ty koza! Fajn! Tentokrát má moje podvedomie pravdu, ale len pre tentokrát.

Zrazu ma niečo zdrapí za ruky a prereže mi lano, rovnako aj na nohách. Ten dotyčný na nič nečaká a prehodí si ma cez rameno. Chcela som začať protestovať a kopať, ale kašľala som ako zmyslov zbavená. Celý dom bol v dymovom mraku. Videla som akurát tak veľký prd. Nie doslova samozrejme. Síce som mala hlavu vyššie jeho zadku, ale nemyslite si, že som videla jeho prd. To by bolo už moc aj na mňa. Hádky so svedomím zvládam a aj to škerenie sa v nevhodných situáciach, ale halucinácie by boli moc už aj na mňa.

Vybehli sme von, ale on ma stále nepúšťal. Zastali sme pri nejakom aute a ja som sa snažila vykašľať ten dym. Fuj!

,,Mohol si mi doniesť plynovú masku! Tento záchranný výlet si nedomyslel." poviem pomedzi kašeľ a ten neznámi sa začne smiať.

Na hlave má kapucňu, takže vôbec netuším, kto to môže byť. Vystrela som sa a posledný krát odkašľala. Začala som si ho podozrievavo premeriavať a on to asi pochopil a začal si pomaly dávať dole kapucňu. Naskytol sa mi pohľad na hnedovlasého chalana s hnedými očami.

Netvrdím, že nebol pekný, ale nepoznala som ho a navyše jeho krása vo mne nevzbudzovala žiadne reakcie. Myslím tým...neroztápala som sa v jeho očiach, necítila som motýle v bruchu, nečervenala som sa atď atď...

,,Som Evan." podá mi ruku a ja mu ňou potrasiem.

,,Si prvá čo sa na mňa pozrela a nevrhla sa na mňa." povie a ja pretočím očami.

,,Nie si ty nejaký narcis?" poviem a uškrniem sa.

,,Nie. Som skrátka sexy." povie a ja pretočím očami.

,,Pripomínaš mi môjho drahého mažela." poviem sarkasticky a pán narcis, ako som ho pomenovala, sa iba uškrnul.

,,Takže si týždeň bezo mňa a už ma ohováraš." zrazu zamrznem na mieste a úsmev sa zmení na malé 'o'.