Unesená

25.kapitola

Pohľad Carmen:

Je skoro sedem hodín večer. O hodinu má prísť tá pani.S Fatimou varíme večeru a prestierame stol. Dúfam,že jej bude chutiť.

"Už o hodinku má prísť,aký máš s toho pocit? spýta sa Fatima.Odkedy som prišla sa ma na pani Steynerovú dosť často vypytuje.

"Hmm..dobrý"

"Dobrý? nehovoríš to príliš presvedčivo,to stretnutie dopadlo dobre? myslíš,že by to mohla byť tvoja mama,spomínaš si už na niečo? na nejaké spomienky s ňou v detstve...

"Možno by to aj mohla byť ona,lebo j mi trocha povedomá,ale nič sa mi nevybavuje.žiadne spomienky" poviem úprimne.Ani neviem,prečo som zrazu k nej taká úprimná.

"No,ale musím uznať,že ste sa dosť podobali" povie a usmeje sa.

Idem jej ešte pripraviť izbu,mohla by si zatiaľ prestrieť stol? ja som zachvílu späť...

"Jasné,v pohode" poviem a začnem vyberať taniere.Našla som aj pekný obrus,Fatima má celkom dobrý vkus na vyberanie vecí.Ale nikde nemožem nájsť poháre.Prešla som už celú skrine,naozaj nechápem,kam ich len može odkladať.Zrazu mi to dopne.Sú predsa v tej skrini oproti. Prutko sa otočím,ale naneštastie narazím do ostrého rohu na skrini.Nevšimla som si ho.Začína sa mi zahmlievať pred očami.

...

Prebudím sa na gauči.Na hlave mám obvez a Fatima robí niečo v kuchyni.Keď si všimne,že som sa prebrala,tak sa usmeje a beží za mnou.

"Aisha,si v poriadku? čo sa ti vlastne stalo? nechám ťa na 5 minút samú v kuchyni a ty hneď nejaký úraz...

"Ja..ani neviem,iba som sa načahovala po poháre,a..potom už neviem,zahmlelo sa mi pred očami,a ocitla som sa tu"

"Odpadla si,a krváca ti trochu hlava,poď asi budeme musieť ísť do nemocnice"

"Nie,to je v pohode,som v poriadku,musím počkať na tú pani" poviem a spomeniem si na nu. Zrazu sa mi začínajú vynárať ďalšie a ďalšie spomienky. Začínam si spomínať.Bolo leto,a ja som sa niekam chystala s nou na dovolenku,bolo to..niekde pri mori,neviem si ešte celkom spomenúť na ten názov,potom si spomínam na nejakú párty,ako som sa zoznámila z nejakým chlapom..počkať to nebol nejaký chlap! to bol vlastne ten Amir! Sienna,škola,kamarátky,únos,detstvo...postupne som si na všetko spomenula.

"Aisha,stalo sa niečo?"

"Ja nie som Aisha,som Carmen"

"Prosím?!" pozrie na mňa šokovane.

"A tá žena je moja mama" 

"čo? vobec ti nerozumiem, vysvetľi mi to,prečo si si zrazu taká istá,že je to tvoja mama"?

"Ja..spomenula som si"

"čože? a načo si si spomenula"? spýta sa dosť prekvapene.Neviem či ju to potešilo alebo sklamalo.

"Na všetko" poviem a usmejem sa.

"Naozaj,na všetko"? Aisha,ale veď to je super,to ten úraz ti akože vrátil pamať?" povie so smiechom,ale ja si myslím,že to tak asi naozaj je.Chcela som jej ešte raz pripomenúť,že nie som Aisha ale Carmen,ale nechala som to tak.Potom by som jej musela vyvetlovať, že jej brat ma uniesol a neviem či by mi to uverila.čo ak by sa dala na jeho stranu a mňa by vyhodila? každopádne by sa mohla riadne naštvať a to teraz nepotrebujem.Ale aj tak,skor či neskor jej to budem musieť aj tak povedať.

"Si si tým istá,naozaj ti už je lepšie? spýta sa podozrivým pohľadom a ja prikývnem.Potom to už konečne necháme tak a čakáme na moju mamu. Konečne ju už tak možem nazvať.neviem sa dočkať,kedy ju uvidím.