Unesená

15.kapitola

Pohlad mama:

Vstúpila som do miestnej kaviarne nedaleko nášho domu.Ako som ju uvidela bolo mi smutno pretože tu toto bola Carmenina oblúbená kaviaren,vždy sme sem spolu chodievali teda najma ked bola menšia potom od 15.rokoch sa dost zmenila.Najčastejšie asi chcela horúcu čokoládu.Otvorila som dvere a hladala očami toho anonyma.Nikoho mi neprípominal,bála som,že to bol len nejaký podfuk,už som chcela odíst ked zrazu som začula ako sa mi niekto hovorí:

"Ste Charlotte Steynerová?

Pohlad George:

Nervózne tu sedím a čakám  kedy už konečne dorazí tá ženská. Premýšlam či jej to mám naozaj povedat,že kde je Carmen alebo sa na to nevykašlem.Zrazu si všimem ako nejaká žena už dobrú chvílku stojí vo dverách a očami skúma okolie.Má dlhé tmavé oči,docela peknú postavu a proste celkovo sa mi zdá byt hrozne pekná.Netušil som,že Carmen má takú peknú matku.Teda aspon dúfam,že to je ona,lebo to by bol dost pekný trapas kebyže sa ukáže že to bol omil.Vybral som sa smerok k nej a oslovil ju:

"Ste Charlotte Steynerová" spýtal som sa hrubým hlasom a čakal čo mi odpovie.Bol som dost nervózny.

Dobrú chvílku namna len hladela a nič nehovorila.Potom zdvihla zrak a sebavedomo odpovedala čo ma dost prekvapilo lebo čakal som,že bude mat zo mna strach.

"Ano,som" Záhadný anonym? povie dost isto až ma prekvapí ,že jak si može byt tak istá,že to som ja.

Iba na nu zízam a skor než stihnem odpovedat pokračuje.

"Prosím podte tam je volný stol" povie a ja ju nasledujem.

...

"Tak tu sú tie peniaze ako ste chceli" povie mi a podáva mi obálku.Otvorím ju a rozhodnem sa to radšej ešte prepočítat,ale ukáže sa,že predsa nesklamala.

"Ako sa vám ich podarilo získat?"

"To nech vás netrápi"!"Peniaze ste dostali teraz  mi povedzte kde je moja dcéra"!

povie sebavedomo. Premýšlam,či jej povedat pravdu.Ale asi to urobím"

"Uniesol ju jeden chlap"poviem jej.

"čože? vykríkne prelaknuto a začne plakat.

Pohlad Amir:

"čaute" povedal som ked som konečne dorazil na ten obed.

"čau" pozdravila ma Fatima a dalej sa bavila s ostatnými.Sadol som si a porozhliadol sa na vokol,všetko vyzerá byt v poho,všetci sa bavia a o Carmen zatial nepadla vobec reč. Počkat?! Carmen?! dopne mi pochvíli. Zdvihnem zrak a začnem očami prechádzat po ostatných.Prejde trikrát a stále nič.Dofrasa,kde je?!.

"Amir a ty si čo dnes tak ticho"? Povedz,jak sa darí,čo nové"?

Začujem jak mi vraví mama.Ale teraz fakt nemám čas sa s nou zaoberat.

"Ospravedlníte ma nachvílu?" poviem a naznáčím Fatime nech ide za mnou.

"Kde je Aisha"? priam až zakričím.

"Cestou som sa ešte zastavila vybrat peniaze z automatu no..a ked som sa vrátila už tam nebola.

"Jak to mylíš,že tuu už nebola?! začnem už revat.

Nečakám na odpoved a vybehnem von. Co ak ušla?! Schmatnem mobil a vytočím Kylea a poviem mu,že máme kritickú situáciu.Naštastie pochopil a nemusel som mu nič vysvetlovat. Treba rýchlo konat,toto sa nemalo stat" zašomrem pre seba a vbehnem do auta si požičat Fatimyné auto lebo v tomto prípade je každá minúta,boj o život" 

"Amir,kam ideš"? započujem ešte Fatimu jak namna niečo kričím ale ignorujem ju.

Pohlad Carmen:

"Tak madam,sme tu,bude to 25 pessos" (prepáčte neviem kolko je to penazí,nevyznám sa v pessosoch takže prepáčte ak je to náhodou totálny nezmysel)

"Nech sa páči" poviem a podám mu peniaze.

Vystúpim z taxíka a bežím k letisku,vbehnem na záchody a zamknem sa tam.Začnem plakat. Naneštastie. Vážne som to neplánovala,to asi z tolkého stresu a starchu. Pozrem do bundy a zistím,že už nemám žiadne peniaze.Preboha!? S čoho zaplatím letenku.začnem zo mna liat ovela viac.

"Hej,ste v poriadku" začujem niekoho.

"Odomknem dvere a uvidím tam stát nejaké asi 13-14 ročné dievča s hnedými kučeravými vlasmi.Chytím ju a za laket a stahnem do rohu. Naštastie nebráni sa.

"Počúvaj ma,volám sa Carmen Steynerová ,uniesli ma pred rokom a pol,prosím daj tento lístok svojej mamine,tu je číslo na moju mame len jej zavolajte a povedzte,že som v poriadku,že ešte žijem" poviem jej a celý čas pri tom plačem.Ale ked spomienka na mamu je pre mna citlivá.

"Dievča len nemo prikvivuje ,nezabudnem jej ešte povedat nech volajú políciu a mame nech povedia,že som v arábii. Nasleduje ticho a ona na mna len tak vyjavene pozerá.Vyzerá dost v šoku a vystrašene.

"Počkaj?! Ty si tá Carmen o ktorej sa stále hovorí v telke?! Vážne si to ty? Ja neviem ja ti moc neverím,lebo hovorila v správach,že má čierne vlasy" spustí po chvíli.

"Ano,som to ja musíš mi verit,vlasy mi únosca prefarbil na blond aby ma policajti nemohli nájst" poviem ale uvedomujem si,že presvedčit ju nedokážem.Nakoniec sa s nou rozlúčim a poberiem sa preč.

"Počkaj ešte" začujem.

"Poviem to mame" povie mi a ja sa na nu usmejem a poberiem sa preč.Idem na letisku skúsit ich presvedčit nech mi dajú zadarmo letenku.Zrazu si všimnem nejakého bláznivého chlapa ako sa rúti po letisku a vráža po okoloidúcich.otočím sa a všimnem si,že to je Kyle!! Všimem si v dialke miestnost pre personál,rozbehnem sa tam a dúfam,že si ma nevšimol!

Tak tu je dalšia kapitola,je venovaná všetkým mojím čitatelom :) mám pocit že som si to dost pokazila,takže napíšte názory do komentu.

p.s niečo vyše mesiaca som nepridala čast takže sa obávam,že či to vobec niekto číta...