Osamelé noci

3. kapitola

Obliekla som si slušné šaty olivovej farby bez rukávov so sukňou pod kolená a pozrela sa na seba do zrkadla. Páčili sa mi od prvého momentu a podľa môjho skromného názoru skvele dopĺňali plavú farbu mojich vlasov. Rýchlo som si ich prečesala a zmizla v kúpeľni, aby som sa mohla aspoň kúsok namaľovať.

Bol piatok večer, schyľovalo sa k ôsmim hodinám a ja som sa s Jacobom sľúbila na večeru u jeho rodičov. No hoci pol ôsmej už bolo, Jacob sa stále nevracal. Nerozumela som tomu, kde zase trčí, väčšina šou zo štúdia sa nakrúcala podľa jeho slov doobeda alebo popoludní, teraz bol už ale večer a jeho nikde.

Premýšľala som, kde trčí, no nechcela som pôsobiť ako stíhačka a vyvolávať mu na telefón. Nechcela som ho otravovať a vedela som, že ak je ešte stále v práci, aj tak bude mať vypnuté zvonenie a telefón hodený kdesi v aute.

Obula som si obyčajné sandále a vzala do ruky svoju tašku. Netušila som, načo som na neho čakala doma, keď som vedela, že aj tak nepôjdeme za jeho otcom spolu. Posledné, čo nám ostávalo, bolo, aby ho nejaký novinár odfotil, kým so mnou v podzemnom parkovisku nastupuje do svojho auta. Na druhý deň by to bolo v každej rannej televíznej šou.

Zamkla som byt kódom a prešla k výťahu. Moja nálada klesala úmerne s ubúdajúcimi poschodiami.

Keďže vonku bolo poriadne horúco a dusno, chlad a tma podzemného parkoviska ma prívetivo privítala a pohladila mi moje červené líca. Prešla som pár blokov a zastala pred svojim autom. Parkovacie miesto vedľa bolo prázdne. Musel byť ešte niekde ďaleko.

Nastúpila som do auta a napísala mu správu, že budem u jeho otca. Ak to stihne, nech príde za nami priamo tam. Čo sa dialo? Sľúbil mi predsa, že na tú večeru pôjdeme spolu.

„Tvoj otec nás pozval v piatok na večeru," povedala som, kým som sa opierala o roh gauča a mala cez jeho kolená vyložené nohy.

„Tento piatok? O koľkej?"

„O ôsmej."

„To by som mal stihnúť. Natáčať by sme mali poobede, najneskôr o pol siedmej budem doma," ubezpečil ma.

„Naozaj?" tvár sa mi rozžiarila.

Bola som tak dojatá, až sa mi skoro oči naplnili slzami. Konečne niekam pôjdeme spolu.

„Jasné. Zavolám ti, keď budem na ceste domov, aby si sa stihla obliecť a môžeme ísť."

No aj napriek tomu som teraz zastala svojim autom na parkovisku pred domom jeho otca sama. Vzala som si svoju kabelku a vystúpila z auta. Svoj mobilný telefón som nechala pevne uzamknutý v kabelke. Bála som sa toho, že ak sa pozriem na displej a uvidím, že mi neodpísal a ani nevolal, pokazí mi to náladu na celý večer.

Prešla som po schodoch a zazvonila na zvonček pri masívnych hrubých dverách. Jeho otec nemal obrovskú vilu, ale príjemný stredne veľký dom, ktorý netrpel „syndrómom nevyužitého priestoru mŕtvych izieb". Mali v ňom len toľko miestností, koľko reálne využívali a hoci neplytvali priestorom, aj napriek tomu izby pôsobili vzdušne a neprepchato.

„Vitaj, Lav," pán Leah mi otvoril dvere osobne.

„Dobrý večer," pozdravila som sa mu.

„Jacob ešte neprišiel?"

„Nie, prepáčte. Asi sa niekde zdržal."

„To je škoda."

„Mrzí ma to."

„Netráp sa tým, počkáme na neho kúsok, či sa ešte neukáže. Poď ďalej."

Previedol ma menšou predsieňou, kde som sa vyzula a obula do páru papúč, ktorý tu patril mne. Prešla som cez jedáleň priamo do kuchyne a na ostrovček položila fľašu červeného vína, ktorú som priniesla.