Osamelé noci

1. kapitola

Pokrútila som vysokým pohárom šampanského v ruke. Sledovala som, ako sa kúsok toho tekutého bublinkového zlata vlnil na spodku číreho krehkého skla a povedala som si, že je zrejme najvyšší čas ísť domov.

Pracovný večierok sa presúval do druhej fázy, ktorej súčasťou bolo žúrovanie. Kým starší zamestnanci posedávali za stolom a miešali pracovné témy s osobným životom, tí mladší sa už natriasali na voľnom kúsku koberca.

Odložila som pohár naspäť na stôl a vstala. Spoza stoličky som vyhrabala svoju malú listovú kabelku a chcela sa vytratiť domov čo najnenápadnejšie.

„Už ideš? Veď sa to len teraz začalo rozbiehať."

Nadýchla som sa a otočila k Shannon, mojej kamarátke a kolegyni zároveň. Usmievala sa na mňa, v ruke držala svoj vlastný pohár šampanského.

„Som dnes unavená," mykla som plecom. „Vieš, že som mala chuť to dnes všetko ditchnúť."

„Viem. Díky, že si sem prišla so mnou," zasmiala sa.

Potom sa otočila k stolu, ktorý bol v rohu miestnosti a vzala odtiaľ nenačatú fľašu drahého šampanského. Strčila mi ju do ruky a pleskla ma po ramene.

„Na, tu si zober darček pre svojho priateľa. Stavím sa, že sa už nevie dočkať, kedy prídeš domov. Vy dve hrdličky."

Usmiala som sa na ňu, ale fľašu som odmietla. Pobrala som sa k východu, ktorý bol na opačnej strane miestnosti. Za dlhým stolom pozdĺž stene sedelo niekoľko hostí.

Dvakrát ročne usporadúvala naša spoločnosť firemné večierky, kde sa stretli nielen všetci zamestnanci, ale aj pár akcionárov. Práve teraz niečo spoločne rozoberali s našim riaditeľom, Masonom Leahom.

Prešla som popri stole, žmoliac svoju čiernu kabelku. Riaditeľ zdvihol pohľad a pozrel sa na mňa. Takmer nebadateľne sa na mňa usmial. Opätovala som mu toto gesto a slabo kývla hlavou na znak odchodu. O stotinku nato sa už znova naplno ponoril do živého rozhovoru s majiteľmi spoločnosti.

Prešla som prázdnu recepciu, keď som začula zrýchľujúce sa kroky a mužský hlas.

„Lavender, počkaj!"

Obzrela som sa a uvidela Logana. Utekal za mnou, cez rameno mal prehodené svoje elegantné čierne sako. Kravata na jeho bielej košeli bola povolená, hojdala sa zo strany na stranu pri jeho chôdzi.

„Odprevadím ťa. Aj ja idem už domov," dodal na vysvetlenie.

„Vieš, že by som zašla aj sama. Vzala by som si taxík. Ale ďakujem."

„Za máličko. Mladá žena by nemala chodiť v noci po meste sama."

Spoločne sme vyšli von z hotela, v ktorom sa konal náš firemný večierok a pokračovali po dláždenom úzkom chodníku.

„Priprav sa na rušný pondelok," oznámila som mu.

„Prečo?"

„Shannon ti neodpustí, že si ju tam dnes nechal takto samú."

„Dočerta," dlaňou si prešiel po hladko oholenej tvári. „Nie som jej opatrovateľ. A všimol som si, že sa po nej obzeralo niekoľko spoločníkov. Myslím si, že sa nebude nudiť."

„Vieš, že o takú pozornosť nestojí," mykla som plecom. „A bodaj by nie. V tých červených šatách vyzerala dobre. Asi by som si dala povedať, keby som bola chlapom," rozosmiala som sa.

„Prišli mi príliš vyzývané," pokrčil ramenami. „Mám radšej neutrálnejšiu a elegantnejšiu farbu. Ako napríklad čiernu."

„Dobrý pokus," cmukla som jazykom a potiahla si lem svojich čiernych koktejlových šiat, ktorý sa mi stále zachytával o lesklé pančuchy. „Stále sa čudujem, že s nikým nechodíš, keď máš takéto baliace techniky v malíčku."