Osamelé noci

4. kapitola

Zvyčajne moje soboty bývali osamelé. Zvykla som si na ne ako na čas, ktorý môžem venovať len sebe.

Jacob zvyčajne spával do obeda a potom zmizol do práce na zvyšok poobedia, alebo sa vybral bicyklovať, či posilňovať. Ako herec musel mať svoj výzor a vystupovanie na prvom mieste, takže sa nepatrilo, keby náhodou náhle pribral. Musel sa jednoducho udržiavať vo forme.

Jeho pravidelná varietná šou ho udržiavala v kondičke. Často tam behali, alebo súťažili v nejakých fyzických hrách, ako bola ich zvláštna forma wrestlingu, či ich typické štafetové behy cez prekážky. Nikdy som nechápala, ako môže Reina, ich jediný pravidelný ženský hosť, zvládať všetky tie náročné úlohy.

No ona nielen, že ich zvládala, ona často i vyhrávala. Keď som v jednej z častí videla, ako päsťou rozbila viac hlinených škridiel, než dvaja chlapi, pochopila som ich neustále narážky nato, že ju nepočítajú ako ženu.

Vyšuchtala som sa z postele a pozrela na Jacoba. Ešte stále spal, v oblečení, v ktorom prišiel včera. Musel byť poriadne unavený. Nechala som ho spať a vstala. Nemala som tušenia, kedy dnes odíde do práce, ale vedela som, že ho tu vyzdvihne manažér, alebo mu zazvoní budík a dá sa do poriadku sám.

Čakala ma dnes dôležitejšia úloha. Návrh jeho otca vyburcoval moju myseľ a ja som pred spaním premýšľala dlho do noci o rôznych dizajnoch nábytku, ktoré by som mohla skúsiť nakresliť. Samozrejme, do rána som na všetky prevratné myšlienky zabudla.

Odišla som zo spálne a so šálkou kávy sa presunula do pracovne. Zapla som si svoj prenosný počítač a spustila soft na tvorbu návrhov. Postupne som skúšala základné návrhy rôznych typov nábytku. Skrinka do kúpeľne, ktorá by sa nám zmestila do bytu pod umývadlo, jednoduchá kuchynská linka, ktorá využije priestor v rohu. Skúšala som aj kancelárske stoly pre páry a rôzne ďalšie nábytky.

Urobiť základnú kostru bolo jednoduché, mala som to všetko predkreslené a uložené. Na papier som si skicovala niektoré drobné detaily a snažila som sa ich vypátrať na internete, poprípade ich vložiť priamo v programe. Boli to len hrubé náčrty, detailné návrhy by mi zabrali množstvo času.

No aj napriek tomu som zistila, že som zabila celé doobedie kreslením. Ubezpečil ma o tom môj žalúdok, ktorý zaškvrčal hladom a keď ma donútil pozrieť na hodinky v miestnosti, uvidela som, že je pol dvanástej.

Až vtedy som si uvedomila, že Jacob ešte stále nevstal. Alebo už odišiel a ja som bola tak zažratá do kreslenia, že som si to nevšimla?

Vyšla som z pracovne a prebehla do spálne. Ležal ešte stále na posteli, zamotaný v oblečení a prikrývke. Posadila som sa vedľa neho na posteľ.

„Jacob," chytila som ho za plece a zatriasla ním.

„Uhmmm?" prevrátil sa na druhý bok a prižmúril oči.

„Nejdeš dnes do práce?" pípla som.

„Čo?" pretrel si prstami oči a konečne na mňa pozrel. „Robota, och... Čo je dnes za deň?"

„Sobota."

„Oh, vďakabohu," zamrmlal a znova pritvoril oči. „Dnes mám voľno."

Srdce sa mi rozbúchalo. On mal dnes jeden vzácny deň voľna a ja som polovicu z neho preflákala tým, že som si kreslila návrhy. Chcela som niečo povedať, ale potom mi došlo, že to mám nechať tak. Bolo skoro dvanásť a on ešte stále spal. Aký unavený musel byť? Na obrazovke to nebolo nikdy poznať. Neuveriteľné.

„Som hladná, takže si pôjdem niečo uvariť, alebo sa najesť," odvetila som.

„Počkaj," natiahol sa a chytil ma za zápästie.

Ostala som sedieť a čakala, čo mi chce povedať. Zdvihol hlavu a konečne sa mu podarilo posadiť.

„Dobré ráno, spachtoš," usmiala som sa na neho.

Bolo ťažké odolať úsmevu pri pohľade na neho. Jeho tvár po spánku opuchla. Určite včera večer niečo narýchlo zožral a teraz je pokožka vyzerala, ako keby sa odula. Nos mu narástol až som mala pocit, že by mohol súperiť s jedným zo svojich kolegov v šou, ktorý mal snáď najväčší nos na svete.

Jeho asi pätnásťcentimetrové vlasy stáli všetkými smermi. Prehrabol si ich rukou, ale oni ho aj tak neposlúchali. Bol známy tým, že potreboval kaderníčku, nikdy mu nestačila len normálna kefa ako nám obyčajným „smrteľníkom".

„Lav. Včera," zatiahol a znova si pretrel oči, keď mi konečne pustil ruku. „Zabudol som na večeru. Oco..."

„To je v pohode. Oni to chápu," zasmiala som sa. „Aj tak sme sa s tvojim otcom bavili o práci a to by ťa zrejme nebavilo."

„Prepáč," povedal.

„Nabudúce to naplánujeme my, aby sme mohli prísť obaja, ok?"

„Jasné," súhlasil so mnou.

Nahol sa ku mne a pobozkal ma na líce. Nosom pomaly prechádzal po mojej lícnej kosti, obtrel sa o môj nos a znížil svoje mäsité pery k mojim tenučkým. Mal tak mäkké pery, nikdy som to nechápala. Boli stvorené na bozkávanie. Tie moje sa s nimi nedali nikdy ani len porovnať.

Prižmúrila som oči.

Vkĺzol jazykom do mojich úst, dlaňou ma neustále podopieral a hladil po chrbte. Jeho druhá ruka vkĺzla pod moje tričko z pyžama. Bola som lenivá prezliecť sa a celé doobedie som iba kreslila. Keď prstami nahmatal moju bradavku, preglgla som.

„Jacob," odtiahla som sa. „Neumýval si si zuby. Čo si to včera jedol?"

„Sorry," rozosmial sa a vstal. „Hneď to napravím a vrátim sa."

Keď som začula buchnutie dverí na kúpeľni, vliezla som do šatníka a rozhodla sa konečne prezliecť. Určite sa nepôjdeme nikam von najesť. Ľudia by ho spoznali a bol by z toho problém. Zvyčajne som mu varievala, alebo sme si objednali jedlo až domov.

Napokon som konečne vyzliekla svoje pyžamo a hodila ho do práčky, rozhodla som sa pre kraťasy a obyčajné voľné tričko. Dnes sa mi nechcelo variť, takže sa s ním dohodnem a niečo si objednáme. Netuším, ako on, ale ja som už umierala hladom.

Vyšla som von a začula zvonček pri dverách.

„Jacob, niekto zvoní!" zavolala som za ním.

„Choď otvoriť, prosím ťa!" zavolal za mnou.

Zvyčajne k nám chodil iba jeho manažér, ktorý poznal adresu, kde býva. Ostatní jeho priatelia to vedeli tiež, ale nenavštevovali sa často doma. Radšej si vyšli niekam von. S nimi sa nemusel ukrývať ako so mnou. Navyše, ich agentúra mala vlastné priestory, kde sa okrem zamestnancov nikto nedostal a oni sa tak mohli spokojne najesť bez toho, aby ich ktokoľvek otravoval.

Možno preto mi absolútne nenapadlo ani len skontrolovať na drobnej obrazovke v obývačke, kto to vlastne zvonil. A tak som iba podišla k dverám a otvorila ich.

„Jacob, doniesol som ti obed..." spustil známy hlas za dverami, no stíchol, keď ma zazrel.

Primrzla som vo dverách s rukou ešte stále na kľučke. Na chodbe pred Jacobovým bytom stál Ryan Smith, jeden z jeho kolegov a stály člen ich šou.

„Dobrý deň," vyjachtala som zo seba.

„Dobrý," prižmúril oči.

    ~☆~