Osamelé noci

17. kapitola

Keď som sa posadila na gauči a sedela vedľa oddychujúceho Logana, vyhrabala som z kabelky na zemi svoj mobil. Zvonenie na ňom som mala vypnuté a našla som si kopec zmeškaných hovorov a neprečítaných smsiek od Jacoba. Nečudovala som sa tomu, nebol zvyknutý nato, že keď prišiel domov, nenašiel ma tam.

Vždy som ho čakala doma ako poslušná žienka. A teraz som ušla bez toho, aby som mu dala vôbec vedieť. Bez toho, aby som mu napísala čo i len list na rozlúčku. Pochopil, že je koniec? Vzdá to a nechá ma tak, vráti sa svet opäť do starých koľají?

Zapla som na svojom mobile internet, nechcela som sa viac pozerať na jeho meno na mojom displeji. No len čo sa môj mobil stal súčasťou svetovej siete, takmer všade naskočila ako reklama Jacob. Upútal ma jeden z nadpisov bulvárneho článku, ktorý bol na spodku správ.

Jacobové video priznanie.

Obzrela som sa za seba. Logan ešte stále spal, vôbec si neuvedomil, že som bola už hore.

Neodolala som. O aké priznanie sa jedná? Čo je to za hlúposť? Premýšľala som, že to bude len ďalší z novinárskych trikov o tom, ako nachytať čitateľov túžiacich po klebetách, no napokon som som si povedala, že to skúsim. Že posledný raz kliknem na článok o ňom.

Nečítala som hlúposti popísané v článku. Prstom som na telefóne rovno skĺzla na video a spustila prehrávanie.

Kamera natáčala iba Jacoba, jeho tvár bola takmer na celý záber. Zdalo sa, že je to niekde v kancelárii jeho agentúry, vzadu som videla na stene niečo, čo sa podobalo na ich logo. Ale to ma teraz nezaujímalo, dívala som sa na Jacoba, ktorý sa prostredníctvom vysvieteného displeja díval priamo na mňa.

„Ahojte, tu je Jacob," prehovoril a slabo sa usmial.

Pichlo ma pri srdci, keď som videla ten jeho úsmev. Pôsobil vždy tak sladko.

„Chcel by som vám teraz všetkým niečo povedať," rozprával naoko pokojným hlasom, ale ja som vedela, že je nervózny. Zľahka si oblizol pery a potom na stotinku jeho pohľad zmenil smer. No potom sa nadýchol a už opäť hľadel priamo do kamery. Mohla som vidieť všetky tie detaily jeho tváre, ktoré som tak dôverne poznala. Schované znamienko v obočí, krivý spodný zub.

„Jednou z podmienok mojej agentúry je, aby som s nikým nechodil. Fakticky mám zakázané zamilovať sa," začal znova. „Právnici tvrdia, že to je hlavne pre naše dobro. No faktom je, že nám to skôr ubližuje.

Zamiloval som sa a neostávalo mi nič iné, ako svoj vzťah tajiť. Moja priateľka Lavender si priala ostať v úzadí. Niekedy sa dokonca hanbila zato, že so mnou chodí. Hoci sme nikdy nerandili verejne, aj napriek tomu sa bála, že ju budú ľudia osočovať, že chodí so mnou len kvôli peniazom a sláve. A podobné závistlivé reči," dodal a slabo sa usmial.

Oči sa mi zaplnili slzami.

„Avšak aj keby to napokon bola pravda, vás do toho nič nie je. Ja viem, že ju ľúbim a že chcem byť spolu s ňou. Nebudem sa ospravedlňovať zato, že ju mám rád. Som tiež človek a chcem byť tiež šťastný. A chcem, aby bola šťastná aj ona so mnou. Dovoľte mi žiť môj vlastný život, prosím!"

„Lav?" začula som Loganov hlas.

Mykla som sa, telefón mi vypadol z rúk. S hlasným rachotom padol na zem, obrazovka sa ihneď vypla.

Urobila som obrovskú chybu a tá sa už nedala vziať späť.

„Všetko v pohode?" opýtal sa.

Obaja sme vedeli, že nie. Bol to iba akýsi pokus o nadviazanie rozhovoru. Nemohla som. Bola som zlá. Vzťah nie je o tom, že sme spolu len keď je každému dobre. Niekedy prídu momenty, dokonca obdobia, ktoré sú horšie. No nielen v dobrom, ale i v zlom, tak sa to hovorí pred uzatvorením manželského zväzku. A ja som to nezvládla. Na plnej čiare. Odišla som a snažila sa hľadať útechu u ďalšieho muža, ktorý ma mal rád. Zneužila som jeho city voči mne len preto, aby som si mohla uľaviť.

Nebola som hodná ani jedného z nich.

Zdvihla som sa a rukami si prehrabla vlasy.

„Lav?"

Zodvihla som z podlahy svoj telefón a dala ho do svojej kabelky. Kufor som mala ešte stále postavený v chodbe. Znova som sa ho dotkla.

„Kam ideš?" opýtal sa ma Logan.

Neodpovedala som mu. Nedokázala som sa na neho pozrieť.

O pár minút som sedela v aute smerom k Jacobovmu bytu. Keď som zaparkovala vedľa jeho auta, bolo jasné, že bude dnes doma. Zrejm poslali spolu s agentúrou správu, ktorú natočili a teraz čaká doma, kým utíchne vlna toho všetkého.

Naťukala som kód zámku a dvere cvakli.

„Lav!" Jacob sa ihneď objavil v chodbe. „Kde si bola? Bál som sa o teba. Myslel som, že budem volať políciu, že si nezvestná."

Nadýchla som sa: „Jacob, musím ti niečo povedať."

„Čo také?"

Prešla som do obývačky, no nechcela som sa posadiť. Chcel ma objať na privítanie, ale ja som odmietla.

„Naozaj ma to mrzí, Jacob," zhlboka som dýchala pomedzi slová, aby som sa znova nerozplakala. Posledné dni bolo tých sĺz akosi priveľa „Nezvládla som to. Ušla som od teba, keď si ma potreboval a odišla som za druhým mužom."

Zdalo sa, že pochopil, čo som sa mu snažila povedať. Pozrel sa na mňa a ja som si bola istá, že na ten pohľad nikdy v živote nezabudnem. V jeho očiach bolo toľko bolesti, až som musela odvrátiť pohľad.

Cítila by som sa lepšie, keby sa hneval. Keby vyskočil, udrel ma, nazval ma kurvou, ale on nič také neurobil. Nemohol. Nato ma až príliš ľúbil. A teraz som chápala, že jeho lásku si nikdy nezaslúžim.

Jacob bol chlap prvej triedy podľa štandardov spoločnosti. Vysoký, príťažlivý, bohatý a úspešný. Navyše bol vtipný a dobrý.

To ja som bola tá mizerná nula, s ktorou chodil. Ktorá nevedela akceptovať to, že má nejakú prácu a všetok jeho život niečo stojí. Mohla som na vlastné oči vidieť, že i jeho práca vyčerpávala. No robil ju rád a bola to jeho vášeň.

Akceptoval vzťah so mnou aj za cenu toho, že ma nikdy nebude môcť zobrať von na večeru. Že ma nikdy nebude môcť pobozkať na verejnosti a bude sa musieť tváriť, že je sám. Chodil so mnou aj napriek tomu, že mu to jeho agentúra zakazovala, že mu všetci ľudia radili, aby sa vzťahom nezapodieval až kým nebude chcieť navždy seknúť so šoubiznisom a nezaložiť si vlastnú rodinu.

Koľko rokov to takto mohlo trvať? Desať? A čo ak iba jeden?

To s Loganom bola chyba a mňa v tom momente zožierala taká silná ľútosť. Ublížila som mužovi, ktorého som milovala najviac na svete. Pretože som bola zaslepená svojou vlastnou bolesťou.

Ja...

„Nezožieraj sa, prosím ťa," vyriekol potichu. „Stavím sa, že sa teraz zo všetkého obviňuješ. No viem, že to je i moja chyba. Ľúbim ťa Lav a strašne ma bolí, čo si urobila. Ale ja... možno budem potrebovať troška času, ale možno potom..."

„Nie!" skríkla som. „Neodpúšťaj mi, prosím ťa!"

„Čo iné mi ostáva? Buď ti odpustím, alebo o teba prídem."

Mlčal. Snažil sa spracovať všetko to, čo sa teraz dialo.

Keby mi povedal, že ma podviedol, zúrila by som. Neuniesla by som takú zradu a strašne by som kričala, vykrikovala mu, ako veľmi mi ublížil a nikdy v živote by som mu neodpustila.

Ach, bol tak perfektný...

Nebola som ho hodná.

„Mrzí ma to," šepla som.

Bol čas odísť. Bol čas odrezať ho od seba, hoci sa stal súčasťou môjho bytia. Musela som ho zabiť, žijúceho Jacoba v mojom srdci.

~☆~