Osamelé noci

15. kapitola

Bolo to, akoby sa osud rozhodol, že vo vzťahu s Jacobom nebudem nikdy šťastná. Nevedela som si, ako ináč som si to mala vysvetliť. Nech sa náš vzťah vyvíjal akokoľvek, ani jedna zo situácií ma nerobila šťastnou. Na začiatku, kým bol slávny a my sme náš vzťah tajili, bývala som v jeho apartmáne osamelá a po nociach zízala z terasy na nočné mesto.

Na verejnosti sme sa nechytali za ruky, chodili sme od seba vzdialení a zakrádali sa k jeho rodičom na rodinné oslavy osobitne. Nikdy v živote som s ním nebola na poriadnom rande. Avšak to neboli veci, ktoré by mi chýbali alebo mi vadili. Už dávno som nebola malé dievča, ktoré potrebovalo každý deň pusu na líce a držanie sa za ruky, aby malo pocit, že je s niekým vo vzťahu. Jacob ma miloval a ja som milovala jeho. Nepotrebovala som sa s ním ukazovať pred celým svetom, nepotrebovala som zdieľať naše fotky na Facebooku. Absolútne mi stačilo vedomie, že keď sa v noci prebudím, uvidím ho vyčerpaného ležať vedľa mňa.

Bola som to ja ku komu sa neustále vracal. Ja, ktorá poznala jeho pravú tvár mimo kamier. Ja, ktorej meno šepkal, kým sme sa spolu milovali.

Naozaj som bola natoľko sebecká, že som s ním chcela tráviť viac času? Kým som bola vo svojej práci pohrúžená do navrhovania nových modelov nábytku, čas ubiehal rýchlo. Nasledovali moje denné rituály ako nákupy a príprava skromnej večere. Keď som so všetkým bola nakoniec hotová, deň už poriadne pokročil a často sa zvečerilo. No po Jacobovi nebývalo ani stopy.

Natáčania trvali večnosť, jeho varietná šou sa točila často aj niekoľko dní vkuse. A potom, keď večer konečne prišiel domov vyčerpaný, zvyčajne to končilo tým, že sa hodil do postele oblečený takmer v tom, v čom chodil dnes celý deň.

Nepotrebovala som s ním byť preto, aby spoločnosť akceptovala zväzok nás dvoch ako vzťah. No chcela som ho mať na moment len a len pre seba. Aby som sa cítila milovaná. Nie vždy mi to bolo dopriate. No nech by však ktokoľvek chcel poprieť náš vzťah, bola by som sa zaň pobila do krvi.

Ľudia, ktorí nahlas rozoberali vzťahy iných a rozprávali o smiešnych pravidlách, že musíme chodievať spolu von, že sa musíme pobozkať na verejnosti, či ďalšie hlúposti, nevedeli nič o skutočnom vzťahu. Vzťah bol pre nich iba pozlátka, ozdôbka, ktorou sa mohli vystatovať. Akoby bolo hanbou, že niektorí ľudia ešte aj vo svojom veku žili samí. Nezmysel.

Zavrtela som hlavou a pokrčila ďalší výkres, na ktorom som rysovala nábytok. Keď som netrafila kôš a zhodila tak ďalšiu kôpku papierov na zem, vzdychla som si. Niečo mi hovorilo, že ani dnes sa mi nepodarí zo seba dostať solídny návrh. Mala by som ich znova skúsiť kresliť v počítači. Aspoň tak zbytočne nezničím toľko papiera.

Logan sa mi začal vyhýbať. A ja som tomu bola rada. Čím viac som sa s odstupom času pozerala na našu spoločnú večeru v Jacobovom apartmáne, tým viac som tomu chápala. Logan ma mal zrejme rád. Nepovedal to nahlas, pretože nemohol. Nemal predsa nato právo, keďže som bola vo vzťahu s Jacobom. A možno sa i obával mojej zápornej odpovede, ktorá bola viacmenej jasná. Pokiaľ sa neopýta, nedostane ju.

Objala som si kolená a oprela sa vo svojom kresle. Po lícach sa mi mimovoľne spustili slzy. Pripadala som si už ako keby som mala mať PMS až do konca svojho života. Cítila som sa precitlivená a nekonečne smutná. Niekoľkokrát som volala s s mojimi a Jacobovými rodičmi. Obe strany vyjadrili obavy o moje zdravie. No ja som odmietala ísť k nejakému terapeutovi. Jediný terapeut, ktorého som potrebovala, bol Jacob. Nič iné som vo svojom živote nepotrebovala.

„Lav, som doma," začula som ho z chodby.

Rýchlo som si utrela slzy do rukáva svojej mikiny a rozhodla sa ho privítať. Dnes bol doma omnoho skôr, než som očakávala. Mala by som byť za túto príležitosť vďačná.

„Ahoj, Jacob," usmiala som sa na neho. Snažila som sa pôsobiť vyrovnane. „Ako to dneska išlo?"

Pozrel sa na mňa. Keby bol v telke, zasmial by sa a povedal, že jeho deň bol dobrý, no vedel, že pri mne si mohol dovoliť povedať pravdu. Ťažko si vzdychol a potom sa usadil na náš čierny gauč.

Pomaly som sa usadila vedľa neho, zlá predtucha mi žmýkala žalúdok v mojom vnútri.

„Je to horšie, než sme čakali," vydýchol. „Agentúra síce vyhlásila, že spolu naozaj chodíme a všetok ten ruch okolo toho postupne prechádza, no všetko sa bude zhoršovať. Väčšina ponúk, ktoré som dostal na vystupovanie v telke alebo na fotenie, je už nenávratne preč. Uprednostnili mužov, ktorí sú slobodní."

„To je nespravodlivé," namietla som. „Prečo na tom tak záleží?"

„Pretože na peniazoch záleží, Lav. Chápem, že nie si ten typ človeka, ktorý by toto chápal a zato ťa mám nesmierne rád. No spoločnosti potrebujú chlapov, ktorí sú nezadaní a po ktorých môžu zákazníčky slintať, kupovať si ich výrobky. Manažér mi povedal, že bude lepšie, aby som sa rozlúčil s väčšinou ponúk, ktoré sa len tak sypali. Aj tak ich už pomaly začínajú sťahovať. Naša varietná šou končí v priebehu pár týždňov a očakávame, že potom všetko začne konečne upadať."

Spolu s jeho popularitou.

„Máme sa rozísť?" opýtala som sa so slzami v očiach.

Bola to predsa moja vina. Keby sme spolu neboli chodili, mohol ďalej pokračovať vo svojom živote bez toho, aby ním kohokoľvek obmedzoval.

„Nie, Lavender, to som nikdy netvrdil," obrátil sa ku mne. „Veľmi dobre vieš, že to bolo naše spoločné rozhodnutie. A ja som s tým počítal, keď som ťa požiadal, aby si sa ku mne nasťahovala. Takéto veci sa jednoducho v našom biznise stávajú. Nie je potrebné si nad nimi lámať hlavu. Mrzí ma len jedna vec," znova si vzdychol.

Obrátil svoj čokoládový pohľad ku mne a ukazovákom mi z líca utrel slzu, ktorá sa po ňom spúšťala.

„Všetky tieto veci ti musia neskutočne ubližovať. Ja... som na také veci už jednoducho zvyknutý. Počas svojej kariéry som sa stretával s rôznymi ľuďmi a s rôznymi reakciami na moju osobu. No verím tomu, že ty nie si na na takéto niečo zvyknutá. Nechcel som ti nikdy ublížiť. Mrzí ma to."

„Nie je to tvoja vina," smrkla som. „To všetci tí ľudia, ktorí posielajú tie výhražné listy."

„Tí ľudia sú," začal a na moment sa odmlčal, „verím tomu, že to musia byť hodne nešťastní ľudia. Samozrejme, to im nedáva právo zraňovať ostatných, no istým spôsobom mi ich je ľúto. Neuvedomujú si, čo vlastne robia. Vidia svoje nešťastie a preto chcú spôsobiť nešťastie aj iným. Je smutné, že v takejto dobe ešte stále žijú takýto ľudia."

Pozerala som na neho a nehovorila nič. Vedela som, že by som sa znova rozplakala a tak som sa radšej sústredila na pomalé dýchanie, aby som konečne ovládla všetky tie svoje pocity.

Jacob bol jednoducho úžasný. Nemohla som si pomôcť, naozaj som ho milovala. Bol úplne iný, než ako som si predstavovala celebrity. Bol úprimný, milý, dobrý a sláva ho vôbec nezmenila. Dokonca ani peniaze, ktoré zarobil a bolo ich teda poriadne veľa. Nebol vôbec skorumpovaný a dokázal si zachovať svoju tvár.

A potom som tu bola ja. Dievča, ktoré malo toho najdokonalejšieho muža na svete a i napriek tomu sa vôbec necítilo šťastné.

Zrejme to osud naozaj tak chcel.

  ~☆~