Osamelé noci

9. kapitola

„Dnes máš nejakú dobrú náladu, nie?" opýtal sa ma Jacob.

„Je to niečo, čo je zlé?" dupla som na plyn a vystrelila z podzemného parkoviska.

„Nie, v pohode, len... nás nezabi," zavtipkoval.

Ignorovala som jeho nevtipnú poznámku a ďalej si hmkala melódiu v rádiu. Bolo to, akoby sa mi splnil môj sen. Bola sobota, deň Jacobových narodenín a my sme stihli vypadnúť z parkoviska v jednom aute. Najprv som nastúpila ja, potom Jacob. Samozrejme, asi pätnásť minút predtým sme ako paranoici prebehli takmer každé auto, aby sme sa uistili, že nás nikto nesledoval.

A teraz som si viezla svojho Jacoba k jeho rodičom, na rodinnú grilovačku. Jacobov otec sa akýmsi činom preriekol pred Loganom, že tam budem aj ja. Absolútne mi to nevadilo. Vyhovorila som sa, že musím Masonovi ukázať ešte svoje návrhy. Logan nad tým zdvihol jedno obočie, ale nepovedal nič. Našťastie, nikto ďalší to už nepočul.

Bolo smiešne, že ani jemu a ani Shannon nenapadlo, že v skutočnosti nechodím s Masonom, ale s Leah juniorom, Jacobom. Zdalo sa, že však neboli jediní, čo si namýšľali o mojom vzťahu so šéfom.

Istým spôsobom som zato bola Loganovi vďačná. Len čo to predo mnou spomenul, začala som si viac všímať pohľady svojich spolupracovníkov a videla čosi viac v tom, ako sem-tam na mňa ukázali a ako ma sledovali, keď sa pán Mason Leah vyskytol v mojej blízkosti.

Ale to bolo niečo, čo som absolútne neriešila. Možno sa raz niekto dokope k tomu, aby o tom povedal jeho manželke. Ale ona bude dávno vedieť, že to nie je pravda, pretože žijem s Jacobom.

Ľudia si budú vždy rozprávať to, čo chcú. Ale podstatné bolo, že tí dôležití ľudia vedeli, ako to je v skutočnosti. Rozhodla som sa dnes nato nemyslieť a snažila som sa vychutnať si dnešný deň, pretože mal potenciál stať sa tým najlepším dňom môjho života.

Šli sme skoro a nikto nás nevidel prichádzať jedným autom. Po Jacoba mal aj tak večer prísť manažér, aby mohol natočiť videosprávu pre svojich fanúšikov, ktorí mu priali všetko najlepšie a určite poslali milióny darčekov, tak ako každý rok.

„Nevravel otec, že nemusíme nič nosiť?" pozrel sa Jacob na sedačku vzadu, kde bola plná taška.

„Samozrejme," odvetila som. „Ale isto budú grilovať iba bôčik. Ja som si so sebou doniesla aj zeleninu a syr. A nejaké omáčky."

„Vzala si aj cukety?" spýtal sa.

„Jasné," uškrnula som sa.

Tak ako on, aj ja som zbožňovala cuketu. Jedno z mála, čo mal Jacob rád a na čom sme sa zhodli. Zaparkovali sme na ich dvore. Vďaka ich vysokému plotu a odľahlej lokácii sme mali istotu, že nás tu nemôže otravovať nikto nepovolaný.

„Vezmi tú tašku," prikázala som Jacobovi a poskakujúc prešla ku kufru.

„Ty máš niečo aj v kufri?" opýtal sa.

„Samozrejme," vytiahla som odtiaľ fľašu vína, dezert a drobnú darčekovú tašku.

„Počkať, myslel som, že sa idú oslavovať moje narodeniny."

„To áno. To ale neznamená, že sa budeme priživovať na pohostinnosti tvojich rodičov. Myslím, že zarábaš ďaleko viac ako oni," odvrkla som. „Priniesla som iba maličkosti. Zo slušnosti."

„Ja neverím!" začula som už z diaľky hlas Isabelly, Jacobovej sestry. „Brat stratený a znovu nájdený sa ukázal konečne doma."

„Povedala som, že ak bude treba, unesiem ho z práce," zazubila som sa na ňu.