Osamelé noci

16. kapitola

„Naozaj ma to mrzí," donekonečna som sa mu ospravedlňovala. „Viem, že som sľúbila, že skúsim navrhnúť niečo nové, no niečo mi do toho prišlo a potom sa moja inšpirácia vyparila. Nevedela som, čo vymyslieť a všetky návrhy sa mi zdali úplne strašné. Rozprávala som sa o tom s Loganom a povedal, že nie sú zlé, ale snažil sa ma iba uchlácholiť."

„To je v poriadku, Lavender," usmial sa na mňa Jacobov otec.

Práve teraz som bola u neho v kancelárii. O pár dní sa konal nábytkársky veľtrh a ja som nenavrhla ani len jediný schopný kus nábytku.

„Chápem, že toho bolo na teba posledné týždne priveľa," povedal. „A chápem aj to, že to z veľkej časti spôsobil náš syn. Nič sa nedá robiť. Bavil som sa o tom s Loganom a dohodli sme sa, že na veľtrh vezmeme niekoľko našich obľúbených kusov nábytku a pár z novej kolekcie. Bude to v poriadku. Takže sa preto netráp. Bol to iba taký návrh, skúsiť niečo nové. Keď príde inšpirácia, rád sa na tvoje projekty pozriem. Si predsa taká talentovaná dizajnérka."

Hoci myslel tie slová naozaj úprimne, aj tak nezabránil tomu, aby som sa necítila úplne mizerne. Vyšla som von z jeho kancelárie a ignorovala pohľady svojich spolupracovníkov.

Teraz všetci vedeli, že chodím s Jacobom. Vedel to vlastne úplne celý svet.

Otvorila som sklenené dvere a vyšla von k jazierku, ktoré sme mali pred budovou. Bolo leto, vonku bola neznesiteľná horúčava a mne sa po spánkoch ihneď spustili kvapôčky potu. Čupla som si k jazierku a hodila na hladinu kúsok žrádla pre rybičky. Ihneď priplávali k hladine a začali hltať drobné guličky krmiva.

Možno, keby som s Jacobom nechodila, všetko by bolo úplne ináč...

Hodila som zvyšok krmiva do jazierka a vstala. Kľúče od auta som mala vo vrecku, len som si ho odomkla a nasadla doň. O pár minút som už bola na ceste smerom domov. Už som to nezvládala. Ten tlak bol jednoducho pre mňa príliš. Možno ešte nie je neskoro nato, aby som stihla všetko napraviť.

Keď som vošla do Jacobovho apartmánu, nebol tam. Možno bol znova vo svojej agentúre, ale na tom nezáležalo. Prebehla som do šatne a vytiahla z najvyššej police svoj kufor na kolieskach.

Otvorila som ho a začala do neho pchať všetky svoje veci. Nepotrebovala som k životu veľa, len pár kusov oblečenia úplne stačí, zvyšok si kúpim a potom uvidím. Zabalila som si kufor a o polhodinu som sedela naspäť v aute. No nech som akokoľvek pevne zvierala volant, nemala som ani tušenia, kam ísť.

Čo teraz so mnou bude? A čo bude s Jacobom? Robila som správne rozhodnutie? Nemala som ani len najmenšiu šajnu. Ale musela som konať. Už som viac nedokázala znášať všetko to, čo sa vôkol mňa dialo.

Keď som uháňala po ceste, bolo už poobedie. Vedela som, že moja jediná kamarátka z práce by mi teraz bez váhania zabuchla dvere pred nosom. Ostávala len jedna možnosť. Logan. Človek, ktorý vedel všetko, ktorému som mohla povedať všetko. Pri kom som sa cítila aspoň troška v pohode.

„Lavender?" vyvalil na mňa oči, keď ma zazrel pred dverami. „Čo tu robíš?"

„Rozhodla som sa odísť od Jacoba a nemám kam ísť," povedala som.

Musela som sa ovládať, aby som sa znova nerozplakala.

„Poď ďalej," pustil ma ihneď dnu.

Dnes pracoval z domu. Technické výkresy mohol kresliť na počítači kdekoľvek. Keď som vošla do obývačky, kde mal aj obrovský stolík s počítačom a veľkým monitorom, nestihol tak rýchlo prekliknúť, aby som si nevšimla, že sa momentálne snažil vylepšiť jeden z mojich nepodarených návrhov, ktoré som chcela použiť na veľtrh.

„Rozišli ste sa?" opýtal sa ma a potom vypol kresliaci grafický program.

„Ušla som," povedala som a posadila sa na posteľ. „Potrebujem len deň-dva, aby som si našla vlastné bývanie. Pozerala som na nete nejaké ponuky, šla by som iba do nejakého lacného podnájmu. Našetrených peňazí mám dosť, Jacobov apartmán je síce drahý, ale on platil väčšinu."

„Lav, ja, nemyslím si, že robíš správnu vec," povedal mi opatrne.

„Ani ja si to nemyslím," rozplakala som sa.

Pomaličky ku mne prišiel a objal ma okolo pliec. Na Logana som sa mohla vždy spoľahnúť. Bol to ten najúžasnejší kamarát na svete, ktorý sa mi neotočil chrbtom ani po tom, čo sa dozvedel, že som chodila s Jacobom. Jedným z najslávnejších a najbohatších hercov.

Odtiahla som sa na neho a pozrela sa mu do očí. Už som viac nechápala tomu, čo robím. Všetko bolo síce nedobré, ale nikdy to nebolo také zlé ako teraz. Prečo nás len museli tí hlúpi novinári odhaliť? Zničili všetko, na čom mi kedy záležalo.

„Logan," povedala som. „Ja musím odísť. Nemám na výber."

„Nemôžem sa na teba pozerať," povedal a odvrátil sa.

Chvíľku som nechápala, čo sa mi tým snažil povedať. Zízala som na jeho zaťaté päste, ktoré sa mu chveli položené na jeho stehnách.

„Nechápem, ako mohol dopustiť, že ťa to takto zničilo," povedal, v jeho hlase som počula náznak zlosti. „Je to chlap, preboha, mal si ťa chrániť a brániť ťa. Mal sa nejako postarať o to, aby si sa necítila zle len preto, že ho máš rada. Bože!" skríkol a rukami si prehrabol vlasy. Vstal a prechádzal sa po svojej obývačke. Ešte nikdy som ho takého nevidela.

Bolo to také zvláštne.

Vstala som a podišla k nemu. Konala som nerozvážne, neuvedomovala som si, čo robím. Bol to iba chvíľkový nával. Zastal som pri ňom a zozadu ho objala. Moje ruky sa omotali okolo jeho hrudníka. Tvár som ukryla do trička na jeho chrbte a plakala ďalej.

„Lavender, neplač, prosím," pošepol.

Vyslobodil sa z môjho zovretia a otočil sa, aby sa mi tak mohol pozrieť do mojich uslzených očí.

Ten muž ma miluje, prebehlo mi vtedy mysľou, čo ma zarmútilo ešte väčšmi.

Sklonil sa a jeho pery sa jemne dotkli môjho líca. Pomaličky mi nimi vysušil všetky slzy, ktoré mi stekali po lícach a potom sme už obaja nedokázali odolať. Zdvihla som k nemu pohľad a slabo prikývla.

Pobozkal ma.

Nežne a hlboko.

„Už neplač, prosím ťa," šepkal mi do ucha, kým ma kládol na gauč vo svojej obývačke.

Niektoré veci sa tak ľahko povedia. Keby bolo rovnako jednoduché ich aj urobiť.

Uvedomovala som si, že robím niečo, čo by som nemala. Že zrejme definitívne ničím niečo, čo som si skutočne vážila, čo som nikdy nechcela rozbiť.

Jednoducho sa to stalo.

Keď som otvorila oči a uvidela, že cez okno začínalo dnu svietiť raňajšie slnko, zovrela som chvejúce sa pery. V tom momente som si pripadala ako tá najšpinavejšia ženská na celej planéte.

~☆~