Osamelé noci

11. kapitola

„Takže Logan určite nič nepovie?" opýtal sa ma Jacob.

„Nie, to nie," ubezpečila som ho. „Je to môj kamarát a tým, že sa o tom dozvedel takto, sa vlastne mnoho vecí len vyriešilo. Myslel si, že mám niečo s tvojim otcom."

„A máš?" nadvihol obočie.

„Samozrejme, že nie!" vykríkla som.

Jacob sa rozosmial a potom sa ku mne natiahol. Veľkú dlaň mi položil na hlavu a potom mi rozstrapatil vlasy.

„Prestaň!" zavrčala som a snažila sa prstami upraviť novovzniknuté vtáčie hniezdo na mojej hlave.

„Si podarená, keď sa na mňa zlostíš," zaškeril sa, no potom ihneď zvážnel. „Som rád, že si dodržala slovo a nikomu o nás nepovedala, aj keď sa ti tým skomplikovala situácia."

„Sľúbila som ti to. Problém je však ten, že ak sa do konca tohto roka neukážem s tebou doma, rodičia mi neuveria, že už niekoho mám," rozosmiala som sa.

„Bože, tvoji rodičia, úplne som na nich zabudol. Raz ich budeme musieť navštíviť."

„Zatiaľ s nimi len volám a sú v pohode. Museli by sme cestovať veľkú diaľku a ostať tam dlhšie. Nemyslím si, že momentálne nato máme čas. Máš kopec natáčaní a ja musím ešte dokončiť niekoľko návrhov na veľtrh."

Capla som ho po ramene a vystúpila z auta. Privítal ma chladný vzduch podzemnej garáže. Blížili sme sa k večeru, celé poobedie sme strávili u Jacobových rodičov a ja som im bola vďačná. Nielen, že som bola spolu s Jacobom, ale bol tam aj Logan a ja som sa konečne pred ním mohla správať prirodzene.

Vedela som, že s Jacobom už tak skoro nebudem spolu. Čoskoro spúšťal novú reklamnú kampaň a stal sa tvárou pre jednu zo značiek mobilných telefónov. To pre neho znamenalo turné po krajine a stretávanie sa s fanúšikmi.

„Ozaj, Lav," vytrhol ma Jacob z myšlienok.

„Hm?"

„Tuším som ti to nespomínal, ale ďalšia časť našej šou sa bude natáčať v Dubai."

Vytreštila som na neho oči. „To vážne?"

„Bože, vážne. Producent povedal, že ak nesplníme misie, nechá nás nocovať uprostred púšti."

„To musí byť super," usmiala som sa.

Vo vnútri som už pomaly umierala. Vedela som totiž, že tým pádom im natáčanie určite bude trvať dlhšie, než len jeden deň. Dúfala som, že svoj voľný čas tak strávim nad návrhmi a zabijem tak dve muchy jednou ranou.

„Nevadí ti to?" spýtal sa. „Ak áno, mohol by som nejako zariadiť, aby si šla so mnou."

„Je to tvoja práca," usmiala som sa na neho. „Takže s tým asi nič nenarobíme. A hoci by som rada šla, potrebujem kresliť. Dnes som s tvojim otcom a Loganom riešila návrhy a chceme, aby to tento rok vyšlo. Mohol by si prísť na veľtrh a urobiť nám reklamu?"

„To je fajn nápad," zachichotal sa. „Navrhni nejakú super sedačku."

„Koženkovú," zarýpala som do neho. „Aby sa ti v tom teple na ňu lepil zadok."

Vystúpili sme z výťahu na našom poschodí a prešli k vchodovým dverám. Jacob naťukal kód a dvere ticho pípli. Vošli sme do chodby a mňa sa zmocnil neblahý pocit, keď sme zazreli pred dverami na koberci skopnutých niekoľko párov topánok.

Jacob zahrešil.

Hneď nato sa do chodby vrútilo šesť ľudí, ktorí zborovo zvolali: „Všetko najlepšie k narodeninám!"