Finding Real Me

Finding Real Me 4

Už som nevládala ďalej utekať. Tak som proste kráčala kam ma nohy niesli. Prečo to urobil?! Prečo ma pobozkal?! Behalo mi hlavou. Nemôže ma milovať. Veď sa poznáme sotva 5 dní. To nie je ani týždeň! Za tak krátku dobu sa proste nemôžeš do niekoho zamilovať. V dialke som spoznala lesík. Už som vedela kam pôjdem. Začal mi zvoniť mobil. Bola to Joy. Ale nedvihla som jej to. Teraz potrebujem byť chvíľu sama. Keď dozvonil prišla mi správa.
Joy: kam si zdrhla?! Kim vráť sa!
Len som vypla zvuky aj vybrovanie a zastrčila mobil do vačku. Všade bola riadna tma. Ani sa nečudujem. Zachvíľu má byť predsa polnoc. To asi nie je najvhodnejšia doba na prechádzku. A k tomu ešte sama. Prišla som až k babkinmu domčeku. Ľahla som si na studenú trávu a pozerela sa na nebo. Na tie žiariace bodky ktoré som vždy milovala. Znova mi hlavou prebleskol celý ten incident. Prečo ma to tak trápi?! Nič k nemu predsa necítim! Je to kamrát, to hej, ale tam to aj končí. Neviem si nás predstaviť ako pár. Žeby sme spolu chodili po ulici a držali sa za ruky. Alebo by som k nemu proste len tak zašla a bozkávali by sme sa. Proste to nedokážem. Čo je ale horšie, bojím sa, že sa mi bude po dnešku vyhýbať. Naozaj by ma ranilo keby sme sa už nevideli. Jasné. Týchto pár dní bude trápnych pre to čo sa stalo. Ale postupom času by sme na to mohli zabudnúť a všetko by bolo ako predtým. Dúfajme. Začínala mi byť už riadna zima. Vybrala som mobil aby som sa pozrela na čas. 00:23. A k tomu asi 20 zmeškaných hovorov a 7 správ.
Joy: Kimberly kde si?!
Joy: Ty čubka tak sa ozvi! Bojíme sa o teba!
Andy: Je mi naozaj ľúto čo som spravil! Neviem prečo. Proste som si nevedel pomôcť.
Andy: Prosím aspoň zavolaj!
Joy: Ideme ťa hladať mladá dáma! Modlím sa aby si bola vpohode. A ak si priprav sa na prefackanie.
Andy: Prosím ozvi sa! Ak sa ti niečo stalo neodpustím si to!
A potom tu bola ešte jedna správa. A tá bola asi najhoršia zo všetkých. Bola totiž od mojej mamy.
Mama: máš čo vysvetlovať!
Krátke ale výstižné. To zas bude. Chcela som sa postaviť a ísť pomaly domov. No z lesa sa ozvalo praskanie vetvičiek. Srdce sa mi zase rozbúšilo. Ak je to nejaké divé zviera sú to moje posledné minúty. Ten šum sa stále blížil a ja som čakala to najhoršie. A vtedy, z čista jasna, spoza kríku vyskočil Andy. Vydýchla som si.
,,Kim?" zbadal ma a rozbehol sa ku mne. ,,Chvala bohu si vpohode. Nie je ti nič?" zastal asi dva metre odo mňa. Bola som za to rada. Ani táto vzdialenosť nebola nič moc ale vždy lepšie ako keby stál pri mne.
,,Pohoda." pípla som. Ďalej som sedela na zemi a dívala sa na trávu.
,,Už som sa ti ospravedlňoval, ja viem, ale aj tak ešte raz prepáč....." stopla som ho.
,,Môžeme to už nechať tak? Čo sa stalo stalo sa. Vpodstate to ani nebolo nič hrozné. Ľudia sa bozkávajú stále." celá táto situácia mi bola nepríjemná. Najradšej by som si vygumovala hlavu.
,,To možno hej. Ale ja som to urobil preto.....lebo....ťa mil-"
,,Nemiluješ!" prekričala som ho. ,,Nemôžeš!" prvý krát za celý čas som sa mu pozrela do očí. V mesačnom svetle ich mal ešte žiarivejšie ako normálne. ,,Nepoznáš ma! Nemôžeš sa zamilovať do človeka ktorého poznáš pár dní!" chvíľu bolo ticho. ,,A aj keby. Ja to nedokážem." dodala som ticho a oprela si bradu o kolená. Ja ľuďom lásku opätovať neviem. Nie tak ako by chceli oni. Ucítila som jeho kožennú bundu na svojich pleciach. Stál rovno za mnou.
Andy P.O.V
Bolelo to. A veľmi. Jasné, že som počítal aj s týmto. To, že vy ste sa zamilovali do niekoho až po uši neznamená, že on to cíti rovnako. Krutá pravda tohoto života. Človeka nemôžete prinútiť k láske.
,,Je tu zima. Zaveziem ťa domov." prikývla a spolu sme odišli k môjmu autu.
,,Ako si vlastne vedel kde som?" spýtala sa keď sme už boli v aute.
,,Bolo to jediné miesto ktoré si mi ukázala. Nemusela si tam byť. Ale niekde som začať musel." ďalej cesta pokračovala v tichosti. Zastal som pred jej domom. Poďakovala a odišla. Buchli vchodové dvere a ja som vyrazil domov. Vystupoval som z auta keď mi začal zvoniť mobil. Bola to Joy. Úplne som zabudol na to, že jej mám zavolať, keď Kim nájdem.
,,Nenašiel si ju ešte?! Andy ja sa o ňu bojím! Čo to do tej kravy vošlo takto zdrhnúť uprostred noci!"
,,Dýchaj Joy. Už je doma. Našiel som ju a odviezol rovno domov. Je živá a zdravá." nomálne som počul ako si vydýchla.
,,Chvala bohu! Ale aj tak! To musela ujsť? Nič také hrozné si jej predsa neurobil."
,,To je jedno. Proste to celé bol jeden veľký omyl. Nemal som to robiť. Nemiluje ma! Ako by aj mohla. Veď sa pozri na mňa a potom na ňu. Sme úplne z odlišných svetov!"
,,Nemiluje? Ale strč sa mi niekde Andy! Veš ako včera šalela, keď som jej povedala, že si sa na ňu pýtal? Išla umrieť šťastím!" mozog mi na chvíľu prestal pracovať.
,,TY SI JEJ TO POVEDALA?!" ako keby som jej nepovedal nech drží hubu.
,,Bože to je teraz to posledné čo by si mal riešiť. Takže....ak tomu správne rozumiem, vzdal si to?"
,,A čo mám podľa teba robiť?"
,,Ja neviem! Ty si chlap. Ty máš byť ten dobyvateľ. " len som si povzdychol.
,,Chce to čas. Asi. Ešte ani nemala možnosť ma normálne poznať. Asi ju pozvem von alebo ja neviem. Bože toto sú také sračky! Joy pomôžmi!" Joy sa len zasmiala.
,,Dobre som počula? TY chceš pomoc odo MŇA? To musíš byť fakt zúfalý."
Kim P.O.V
Sedela som v obývačke na gauči a naši stáli predo mnou. Šou sa nám začína.
,,Kde si bola včera v noci?!" videla som ako to v mame vrie. Ale držala sa.
,,Vonku." odsekla som.
,,Vonku!" rozhodila rukami a začala sa prechádzať po obývačke. ,,S kým si tam bola? Počkaj! Nechaj ma hádať! Bola si s Joy, že?!" nič som nepovedala. ,,Ako inak. Kimberly celý život sa snažíme ti vštepiť aspoň kúsok zodpovednosti. Máš pocit, že je zodpovedné zdrhnúť z domu oknom?! A ešte k tomu porušiť trest ktorý sme ti dali?! Čo sa to s tebou porobilo?" nič sa so mnou neporobilo! Len proste žijem tak ako chcem! Je to ťažké pochopiť? Ďalej som tam ticho sedela.
,,Môže zato ten chlapec, však?" z ničoho nič začal otec. Okamžite som sa na neho pozrela. Odkiaľ vie o Andym?!
,,Aký chlan? Kim ty niekoho máš?!" mama začala šalieť.
,,Nie! Nemám! Andy je ten posledný koho by ste do toho mali ťahať!" už ma to štvalo. Nič sa mi predsa nestalo! Žijem tak čo riešia?!
,,Myslím, že je prvý kto za toto všetko môže. Naviedol ťa aby ste ohádzali dom vajíčkami!" pokračoval. Odkiaľ o tom vie?!
,,Čože ste urobili?!" mama išla vyskočiť z kože.
,,Odkiaľ to do riti vieš?!" vybehla som na otca. Mala som toho po krk.
,,To nie je podstatné! Uvedom si, že raz z teba bude právnička Kim! Ľudia si na teba nájdu všeličo. A prvá vec ktorou ťa budú zhadzovať je toto. Nemôžeš si dovoliť stretávať sa s ľuďmi pod tvoju úroveň!" toto bola posledná kvapka.
,,Nikdy som nechcela študovať právo!" rozkričala som sa na nich. ,,Nič z toho čo som kedy urobila som nerobila z vlastnej vôle! Ale preto lebo ste to VY chceli! Chcela som len aby ste na mňa boli hrdý a šťastný z mojich úspechov! Aj keď to znamenalo vzdať sa svojich snov! No jediné čoho som sa dočkala sú len výčitky. Prečo nemôže byť lepšia? Prečo hento a prečo tamto?! Mám toho už plné zuby!" nevedela som si pomôcť. Prvá slza opustila moje oko a razila si cestu dole lícom. ,,Až s Joy som konečne zistila aké to je robiť niečo pre seba. Brať život tak ako príde. Môžete sa aj na hlavu postaviť ale bude pre mňa vždy lepší vzor ako vy dvaja dokopy. A Andy? Nechce aby som sa riadila pravidlami. Mám byť proste sama sebou." ďalšia slza si našla cestu von. ,,A to tu, pri vás, nikdy nebudem. NENÁVIDÍM VÁS! ZNIČILI STE MA!" obaja tam nemo stáli a mne sa valili slzy prúdom. Tak toto je officiálny koniec! Odišla som. Vyšla som hlavnými dverami preč do ulíc. Vybrala som mobil a volala Joy. Ale tá mi to nedvíhala. Kde je keď ju človek potrebuje?! Nemala som už nikoho komu by som mohla zavolať. Jedine..... Vytočila som číslo a čakala.
,,Ahoj Kimi." ozval sa usmievavý hlas.
,,Andy? Mohol by si pre mňa prísť prosím?" smrkla som.
,,Čo sa stalo?" šťastie sa razom zmenilo na starosť.
,,Proste som sa pohádala s našimi a.... Je to na dlho." nechcela som mu to vysvetlovať po telefóne.
,,Jasné. Hneď som tam. Kde si?"
,,Asi dve ulice od nás. Naozaj ďakujem"
,,Pre teba hoci čo." ani nie o desať minút bol pri mne. Sedela som na obrubníku a bola už celkom vpohode. Aj keď mi stále bolo hrozne aspoň som nerevala. Len čo Andy vystúpil z auta išla som mu naproti. Bez akýchkoľvek slov ma vtiahol do svojho objatia. Bola to nesmierna úľava. Mať niekoho pri sebe. Nebyť sám.
,,Ďakujem. " zašepkala som mu do hrudi.

Prepáčte, že to tak trvalo. Ďalší diel by mal byť v priebehu 3-4 dní. Prepáčte ale skôr to nejde.
StripeMonik 💓