Finding Real Me

Revolt 23

Kim:
,,Úsmeeeeeev!" revala mama a nútila ma pózovať pred blbým fotografom. Áno dnes je ten deň. Deň ktorý mi na 100% zmení život. Či k lepšiemu alebo horšiemu je otázne. ,,Kimberly! Tak spolupracuj trocha! Na všetkých vyzeráš ako by si umierala." to bude tým, že som sa tak aj cítila. Prázdna. Nedokázala som sa usmiať. Od toho incidentu v byte ma nikto neprinútil ani otvoriť ústa. Myslela som, že Sam zruší celú túto parádu lebo ma má už plné zuby. Ale neurobil to. Nasilu ma navliekli do šiat a pobehovali okolo mňa ako okoli sviatosti. Bola tu kopa ľudí. Mama, Sofi, nejaké mamine kolegyne, susedky......keď si to tak zoberiem nikto z koho prítomnosti by som mala aspoň trocha radosť. Práve teraz by som tu potrebovala Joy. Aby ma objala a povedala, že to bude dobré. Ale samozrejme tá tu byť nemohla. ,,Obrad sa začína o 15 minút dámy!" zvolala mama. Dámy. Presne tak by sa všetky tieto ženy po 50 dali nazvať. Vpodstate sú tu len aby im mama ukázala akú drahú a dokonalú svadbu vystrojila svojej jedinej dcére. Začali sa chichotať ako blbé pubertiačky a vyšli von. Keď boli všetky preč mama sa na mňa otočila. ,,Konečne robíš správnu vec dieťa. Som na teba tak hrdá." dala mi pusu na líce a vystrčila von. Pred zarvorenými dverami ma čakal otec.
,,Srdiečko si taká krásna." objal ma. ,,Pripravená?" nastavil mi rameno. Ja som ho prijala a len sa usmiala. Nesmiem byť taká pochmúrna. Otvorili sa dvere, začala hrať hudba a vsetci sa postavili. Usmievali sa niektorí aj plakali. A my sme vykročili dopredu. Sam čakal pred oltárom vysmiaty ako slnko. Tak som sa usmiala aj ja. A vtedy akoby sa ozval môj vnútorný hlas. Vždy si chcela byť herečkou? Lebo gratulujem získala si doživotnú rolu šťastnej a milujúcej ženy.
Otec ma priviedol až k oltáru kde si ma do rúk prevzal Sam.
,,Zišli sme sa tu....." obrad sa začal a ja som cítila ako mi stiahlo žalúdok. Určite som nevyzerala najšťasnejšie a tak mi Sam stisol ruky este viac a usmial sa. Nevnímala som čo sa deje okolo mňa. Len som rozmýšľala ako som sa do tohoto dostala. Prečo si beriem človeka ktorého nemilujem?  Pretože s Andym byť nemôžem. Nikdy mi neodpustí čo som urobila. Bola som už zmierená s tým čo sa stane. Že budem vychovávať dve deti. Že budem variť, prať, upratovať. Len aby mohol Sam napredovať vo svojej kariére. A v tedy ma bodla myšlienka priamo do srdca. Celý život budeš pod maminou kontrolou. Nikdy sa jej nezbavíš. Naveky ti bude riadiť život!
,,Kim." Sam mnou jemne zatriasol. ,,Kim je čas." a hlavou kývol k oddávajúcemu. Čas? Otočila som sa na všetkých prítomných a pohlad mi padol na mamu. Jasné. Čas na áno. Drvila v ruke vreckovku a bolo vidno, že je ako na ihlách. Nejde to podľa plánu. Že? Mamička. Otočila som sa naspäť na Sama.
,,Si skvelý chlap Sam. Ale ja nemôžem." vyzeral akoby som ho bodla díkou. Stál v úplnom šoku. ,,Moje srdce patrí inde."

Joy:
Nebola som pozvaná. A pravdepodobne by som sa dnu ani nedostala. A tak som stála vonku pred budovou kde mala moja žena urobiť osudovú chybu. Ale chcela som tu byť. Vždy som pri nej bola. Keď nie fyzicky tak aspoň mysľou. Pozrela som sa na hodinky. Obrad by mal byť už v plnom prúde. Povzdychla som si a oprela sa o auto. Takto to nemalo nikdy skončiť. Celý život do nás tlačia blbosti typu A žili šťastne až kým nepomreli. Pritom realita je bohužial úplne iná.  Zrazu sa len rozleteli dvere z ktorých vyletelo klbko bieleho tylu.
,,Kimberly!" zakričala som na ňu a rozbehla sa k nej.
,,Joy!" keď ma zbadala utekala ku mne. Hodila sa mi okolo krku no neobímala ma dlho. ,,Musíme zdrhnúť! Máš tu auto?! Rýchlo Joy! Nemáme veľa času!" vychŕlila na mňa. Bola som v šoku.
,,A-áno. Tam..." chmatla ma za ruku a ťahala k autu.
,,Makaj Johanna!" naš tartovala som práve vo chvíli keď sa z dverí vynorilo asi 50 ludí na čele s Kiminou matkou. Gumi zapišťali a už nás nebolo. ,,Fu to bolo o chlp." Vydýchla si a začala sa smiať.
,,Čo to preboha bolo?"
,,No....povedzme, že som ešte stále slečna." zasmiala sa.
,,Takže.....takže nič?! Nezobrala si si ho?! Ako to?!" nedokázala som tomu uveriť.
,,Proste som povedala nie." úsmev na jej tvári bol neopísateľný. Takto šťastnú som ju asi ešte nevidela.
,,Pane bože." bolo jediné na čo som sa zmohla. Bola som strašne šťastná. Vážne. Ale môj mozog to stále nevedel pochopiť. Chvílu sme sedeli v tichu strebávajúc celú túto situáciu.
,,Kam to vlastne ideme?" spýtala sa Kim.
,,Neviem." zasmiala som sa keď som si uvedomila, že proste len ideme. ,,A čo teraz?" spýtala som sa jej. ,,Čo budeš robiť?" úsmev jej troška opadol.
,,Žiť? Asi? Určite budem ďalej písať knihy. Ale ďaleko odtiaľto. Do tejto krajiny sa už nikdy nevrátim." pozerala sa von oknom očividne rozmýšlajúc kam teraz.
,,Krajiny? To chceš ísť až tak ďaleko?!" nemohla som jej dovoliť odsťahovať sa do druhého štátu. Veď len teraz som ju zase našla.
,,Londýn je predsa krásne mesto. Alebo Francúzsko. Určite sa tam nájde nejaka krásna tichá krajinka." to dievča ma neprestalo udivovať. Zabočila som a ocitli sme sa pred Jakeovím domom.
,,Kim nemôžeš len tak odísť! Ja o teba nechcem zase prísť! A čo Andy?! Na neho si už vôbec nemyslela?!" zamračila sa.
,,Ale áno. Mám v pláne za ním ešte ísť. Neviem síce čo mu poviem ale chcem to urovnať. Aby som sa mohla konečne pohnúť ďalej." mohla som jej začať nadávať. Ale pomohlo by to? Predsa len toto si už musia vyriešiť samy. A ak to znamená, že pôjdu každý svojou cestou nič s tým neurobím. Sú predsa dospelý.

Dúfal niekto ešte, že pridám novú časť? :'D
Ahojte.
Takže máte to tu. Som zvedavá či sa ešte niekto nájde kto to číta. Dúfam, že áno. Aj keď po vyše pol roku.....
Dúfam, že sa časť páči a veď to poznáte.
🌟 a coment ako vždy.
*whisper* I loooove ya. <3
StripeMonik ;)