Finding Real Me

In The End...

O niekoľko rokov neskôr:
Zobudila som sa na slnko prenikajúce cez záves. Vôbec sa mi nechcelo vztávať. Hodila som si vankúš na hlavu aby som si vytvorila aspoň troška tmy. Ale nepomohlo to. Keď som raz hore už nezaspím. Prevalila som sa na druhú stranu postele a odlepila jedno oko aby som vide na hodiny. 14:05. Upsi... Dneska sme si to troška natiahli. Pomaly som vyliezla z postele a rozostrela závesy. Ďalší krásny deň. Nebo modré, mraky biele, more krásne zelené a piesok ako zlatý koberec. Otvorila som francúzske dvere a vyšla na terasu. Ovial ma čerstvý morský vzduch. Táto malá zátoka bola doslova raj na zemy. S úsmevom na perách som zišla dole do kuchyne. Moja gazdiná poctivo stála pri linke a upratovala.
,,Dobré ráno Taša. Teda....obed....teda popoludnie?" zasmiala som sa.
,,Aj Vám dobrý deň madam." usmiala sa. ,,Ste hladná? Niečo vám uvarím." a už otvárala skrinky. Boh žehnaj túto ženu. Bez nej by som umrela hladom.
,,Také toasty by padli vhod. Vďaka Taša." ako krájala chleba spýtala sa. ,,Aký bol včerajší večer?" len som sa zasmiala.
,,Dobrý. Nie vidno? Skoro som prespala celý deň." včera bol krst mojej novej knihy. A poviem vám bola to riadna párty. ,,Max si skoro odrezal ruku ako otváral šampus mečom. Potom zle prečítal názov knihy a nakoniec sa sťal ako činka. Takže o zábavu sme mali postarané." hoci to vsebe drzala videla som jej úsmev na tvári.
,,To sa na neho podobá." poznamenala. Na stôl mi položila toasty so syrom a pohár džúsu.
,,Vďaka." hneď som si jeden zobrala a ako vždy otvorila notebook čo bol na stole. Taký môj každodenný rituál. Raňajky ( aj keď teraz to bol skôr obed) a popri tom kontrolujem maily a poštu.
,,Nejaké špeciálne plány na dnes? Viete volala mi sestra či by som jej nemohla postrážiť deti a...."
,,Kľudne choď. Nič zvláštne by sa diať nemalo. Kľudne tam môžeš zostať aj na viac dní. Len zavolaj kedy prídeš." úsmev sa jej rozlial po tvári. Bolo to to najmenej čo som pre ňu mohla urobyť. Stara sa o mňa ako o dieťa. Až od nej som konečne pocítila materinskú lásku. Čo je dosť smutné keď si to tak vezmete. Taša sa išla pobaliť a ja som aj s nedojedeným toastom a počítačom odišla hore na terasu. Pustila som sa do rozpísanej knihy a nevnímala svet okolo seba.
Až pocit prázdneho žalúdka a škvŕkanie ma donútilo nechať všetko tak. Bolo krátko pred šiestou keď som zišla dole.
,,Taša?" zakričala som ale žiadnej odpovede sa nedočkala. Jasné...už predsa odišla. Povzdychla som si. Čo budem teraz jesť? Nezostávalo nič iné len záložný plán. Vybehla som hore a zo skrine vybrala kvetované šaty. Nejako som sa nezapodievala ako vyzerám a tak som vlasy stočila do neupraveného drdolu. Vyšla som von a zamkla dvere. Keďže som išla po pláži bosá bolo to peklo. Horúci piesok mi rozožieral nohy. Našťastie malý bar nebol ďaleko. Dobehla som na prázdnu terasu s vyzdobenými stolmi
,,Alóha!" zakričala som na celý bar. O takomto čase  tu nikdy nie je ani živej duše. Prišla som až k barovému pultu a sadla si na vysokú barovú stoličku.
,,Aloha." otvorili sa lietacie dvere za barom odkiaľ vykukol Max.
,,Vyspinkaný?" doberala som si ho. ,,Nečakala som, že budeš schopný pracovať aj tu. Včera to vyzeralo na otravu alkoholom ak mám byť úprimná." zasmiala som sa keď som videla jeho nevyspatú tvár.
,,Nechcel som prísť. Ale nemal som na výber. Barmanka dala výpoveď." povzdychol si. ,,Asi sa tu budeme stretávať častejšie. Pokiaľ teda nenájdem náhradu. Nechcela by si tu pracovať?" hodil na mňa zúfalý pohlad.
,,Nie ďakujem. Myslím, že to nie je práca pre mňa." rozprávali sme sa....smiali sa....nakoniec som si aj konečne objednala niečo na jedenie. Slnko pomaly zapadalo a bar sa plnil luďmi. Keďže bol Max v bare sám nemohol sa mi veľmi venovať. Tak som sedela sama na kraji baru s drinkom v ruke a pozorovala ako sa ľudia okolo mňa bavia. Závidela som im ako boli šťastní. Nechcem tým povedať, že som smutná alebo nespokojná s novým životom. To nie....ale....niečo tomu predsa len chýba.
,,Je vedľa vás voľné?" prehovoril ku mne hlas. Hlas ktorý spôsobil zimomriavky na celom mojom tele. Neschopnása otočiť alebo vydať hlásku som len prikývla. Vysoký muž si sadol na barovú stoličku vedľa mňa. Pomaly som ho skenovala pohľadom. Úzke čierne nohavice....voľná košeľa....a potom.... ,,Prečo sedí žena ako vy sama pri bare s pohárom?" tie azúrovo modré moči čo človeka prebodnú skrz na skrz. Ako to,že je tu?! Netušila som čo mám robiť. Správal sa akoby ma nepoznal no ja som si bola istá, že vedel kto som. Nezmenila som sa zase až tak.
,,A-Andy...čo tu robíš?" konečne sa mi rozviazal jazyk. On len pretočil očami a s povzdychom sa oprel o pult.
,,Kim s tebou nie je žiadna sranda! Nevidíš o čo sa tu pokúšam? Snažííím sa nadviazať KONTAKT  s NEZNÁMOU osobou! Práve si mi pokazila celý plán." aj by som mu uverila, že je nahnevaný keby sa nakonci nezasmial.
,,P-Prepáč..." nastalo ticho. Snažila som sa svoju pozornosť upriamiť na pohár pred sebou a nevnímať jeho prítomnosť ale dá sa to? Samozrejme že nie.
,,Tak ešte raz. A teraz to už nepokaz ano?" natiahol ku mne ruku. ,,Som Andrew Biersack. A vy slečna?" po celej jeho tvári sa rozlial úsmev. Kmitala som pohľadim medzi jeho rukou a ním až som sa nakoniec rozhýbala a podala mu tú svoju.
,,Kim. Rada...vás...spoznávam." cítila som sa ako robot. Čo má toto celé znamenať.
,,Takže slecna Kim. Bývate tu?" začal so mnou celkom obyčajnú konverzáciu. Pýtal sa na veci na ktoré očividne už dávno vedel odpoveď. Bolo to akoby sme sa stretli prvý krát v živote. Dvaja ľudia ktorý sa snažia spoznať jeden druhého. Ako sme sa dostávali hlbšie do debaty bola som čím ďalej tým viac uvoľnená až som si to nakoniec začala užívať.
Bar sa pomaly vyprázdňoval. Pri stolich bolo už len pár ľudí a my. Vyrušil nás až Max.
,,Nerád ruším ale...budeme zatvárať." povzdychla som si. Ani som si neuvedomila ako ten čas letí.
,,Tak slečna. Vyzerá to, ze sa musíme rozlúčiť." Andy sa postavil zo stoličky pripravený na odchod.
,,Počkaj!" nechcela som aby sa to takto skončilo. ,,Nechceš ísť ešte ku mne?" pravdepodobne to vyznelo inak ako som chcela ale čert to ber! Nič na to nepovedal len mi nastavil rameno.
Kráčali sme spolu po pláži smerom k môjmu domčeku. Obaja sme boli ticho a počúvali šum mora. Nedokázala som prestať myslieť na to prečo tu vlastne je. Ako vedel že som tu?
,,Andy...bol to naozaj krásny večer. Už dlho som sa tak nezabavila. Ale nemôzeme sa donekonečna hrať na cudzincov." pustila som jeho ruku a o krok ustúpila.
,,Prečo nie? Kim prišiel som preto lebo si mi chýbala. Nevravím, že ako priateľka alebo milenka ale ako človek. Osud k nám nebol veľmi láskavý. Stalo sa veľa vecí ktoré budeme ľutovať do konca života. Ale prečo nezačať znova?" bolo to až neuveriteľné s akým kľudom to hovoril.
,,Ale to nejde! Ublížila som ri už toľko, že to nechcem opakovať."
,,Nie. Stará Kim ublížila starému Andymu. My dvaja s tým nemáme nič spoločné. Celý večer som sa ti to snažil ukázať. Stačí začať odznova. Ako dvaja ľudia čo o sebe nevedia nič. A len čas ukáže či budeme priatelia alebo niečo viac." Niečo viac...prave teraz som si nedokázala predstaviť ani to priateľstvo. Zabudnúť sa nedá len tak.
,,Neviem či som toho schopná Andy." zašepkala som. Keby to poviem hlasnejšie určite by sa mi zlomil hlas.
,,Pôjdeme na to pomaly. Tak ako dnes. Sama si predsa vravela, že sa ti to páčilo."
A tak sme začali nanovo. Zahodili minulosť a snažili sa tvoriť novú budúcnosť. Momentálne sme nieco medzi známimi a priateľmi. Ako Andy povedal ideme na to pomaly. Kto vie kde nakoniec skoncíme.
The End