OMNIA

Kapitola 1

Prvá časť – Deň Deštrukcie

Prvá kapitola

Brána sa s hrmotom zabuchne, silové pole sa rozžiari a opäť uzavrie. Nikdy by sme si neboli pomysleli, že sa niečo také môže stať. Aby niekoho vyhostili? To sa za celé tie roky nestalo. Ani najväčšie a najhoršie tresty Zákonu neobsahujú čo i len krátku zmienku o vyhostení. Urobili to bez súdu, bez práva na obhajobu. Proste zabuchli brány. A nechali nás napospas svetu.

Zahľadím sa do Ernieeinej tváre. Oči má zatvorené a potichu vzlyká. Slzy sa jej miešajú so slabým dažďom a pod očami jej vytvárajú malé jarky po roztečenej špirále. Pevne mi stíska ľavé predlaktie a tisne sa ku mne, hrdzavé vlasy má prilepené o bledú tvár. Zrazu zodvihne zrak a s roztrasenými viečkami na mňa vyvalí oči. Keď sa naše pohľady stretnú, nedokážem sa pozerať do tých prenikavých zelených očí plných žiaľu a strachu. Odvrátim sa ku ostatným.

Jordan si premeriava komplikované vzory brány, Cornelia stojí osamotene a objíma si rukami útle plecia, Jessie sa túli ku Stephanovi, ktorý iba nehybne hľadí do zeme a pravou rukou objíma svoju vyvolenú.

Zrazu sa Jordan prudko zvrtne na päte a podíde ku Cornelii. Ľavačkou ju jemne popoženie ku nám a povie: „Mali by sme sa niekde skryť." Prikývnem.

Ulica pred bránou je ešte stále osvetlená pouličnými lampami, čo však už neplatí o niekoľko desiatok metrov od Pevnosti. Hlavy nechali v prevádzke elektrárne, čím zabezpečili všetkým Záchrancom pohodlný život obklopený elektrinou. Tá však prechádza aj do ulíc za bránami, a tak aspoň niekoľko metrov vidíme kam kráčame. Ukradomky kútikom oka si prezerám svet, ktorý som už tri roky nevidel. Autá zarastené ťahavými rastlinami, rozbombardované budovy, po ktorých zostali stáť iba holé základy, ale aj húština vysokej trávy a viniča, o ktorý sa už vyše sto rokov nikto nestaral.

Keď svetlo lámp natrvalo zhasne, pocítim mocnejší stisk Ernieeiných rúk na mojom bicepse. „Čo budeme robiť?" opýta sa roztrasený hlások Cornelie zahalenej tmou.

„Tam vpravo," povie Jordan a keď zaostrím, všimnem si, že ukazuje na starú budovu, asi jednu z najvyšších, ktoré ešte široko-ďaleko stoja. Nad vchodom kedysi visela veľká markíza, no už po nej zostala iba kostra kovovej konštrukcie. O niečo vyššie nad ňou sa ligoce mokrá ceduľa s vyblednutými slovami Hotel Georgia. „Poďte."

Rozbehnem sa za Jordanom s Erniee ruka v ruke, pod nohami počujeme čľapkanie mlák vo výmoľoch nerovnej cesty.

Sklenené dvere hotela Jordan poľahky vykopne a posledné kúsky skla, ktoré ešte z okenných rámov nevypadali, sa roztrieštia o zem. Keď vbehneme dovnútra, zavalí nás omamný zápach plesne a stuchliny. Nepochybujem, že aj v tomto hoteli zomreli desiatky, možnože aj stovka ľudí. Celý svet sa stal jedným veľkým pohrebiskom.

Hala je obrovská miestnosť s mramorovou podlahou a kamennými obkladmi na stenách. Pod každým francúzskym oknom zakrytým svetlým závesom stojí čalúnené kreslo alebo pohovka s konferenčným stolíkom z určite drahého dreva, ktoré však spuchlo od vlhkosti a teraz vyzerá ako pokožka obliata kyselinou. Ponad výťahmi sa týči schodisko zo sklenených priečok, vystupujúce z ľavého rohu a stáčajúce sa smerom ku stredu haly, kde visí obrovský kryštálový luster.

Recepčný pult smeruje od jedného výťahu napravo až ku druhému naľavo. Je zaprataný zožltnutými papiermi, kalendármi a počítačom.

„Poď si trocha ľahnúť," poviem Erniee a usadím ju do čalúnenej pohovky s ligotavým lemom. Hlavu si oprie o valcovitý vankúš pri opierke a zahľadí sa na mňa. Celá sa trasie od zimy, no nemám nič suché, čím by som ju prikryl. Prejdem jej prstom po tvári a odhrniem vlhké pramene vlasov z jej líc.