OMNIA

Kapitola 3

Pamätám sa na deň, keď ma vybrali. Pred náš dom priletelo vznášadlo. Bolo biele a ligotalo sa na slnku, nemalo žiadne okná ani dvere, ako som očakával. Vyzeralo skôr ako lietajúca škatuľa. Na jednej z bočných stien bol nakreslený symbol Pevnosti: kruh s trojuholníkom vo vnútri, ktorý ho rozdeľoval na Centrum a tri Sektory. V každom zo nich žijú ľudia inej rasy.

Vystúpili z neho štyria Ochrancovia v priľahlých rovnošatách s modrými reflexnými pruhmi okolo rukávov a nohavíc a vo formácii podišli ku dverám. Jeden z nich zaklopal a keď sme s mamou a malými sestrami vyšli von, povedali mi, že sa mám rozlúčiť. Mama plakala, no bola šťastná, Kori ma nechcela pustiť, držala sa ma ako kliešť, ale nespomínam si, že by vyronila čo i len jednu slzičku. Ia ničomu nerozumela, a tak sa skrývala za maminými nohami zo strachu z Ochrancov. Iba kútikom oka sledovala dianie, keď som si ju však zavolal k sebe, pribehla a objala ma okolo krku. Plakal som, nepopieram to. Plakal som, pretože to bola jednosmerná cesta. Vtedy som ani len netušil, že niečo ako vyhostenie môže vôbec nastať.

Prvý deň bol katastrofa. Všetko bolo nové, majestátne, čisté a moderné. Často som si predstavoval, ako to v Achnatone vyzerá, ale nikdy to v mojej hlave nevyzeralo tak úžasne! Budovy boli tak vysoké, že svojimi vrcholmi pretínali oblaky, ulice plné ľudí v uniformách, na ktoré som si nevedel veľmi dlho navyknúť. Napokon som však nemal na výber.

Ceremoniál prijatia trval asi desať minút, počas ktorých nám do záhlavia vpichli čipy, zaregistrovali nás a pridelili nám partnerov. Ja s Erniee sme boli asi jediný pár v celej Pevnosti, kde obaja Záchrancovia pochádzali z jednej kolónie. Dlho sa o tom hovorilo. Spolu s nami boli v ten deň vybraní Cornelia, Jordan, Jessie a Stephan. Ubytovali nás v mrakodrape v Sektore jeden. Všetky ubytovne boli rovnaké, všetko bolo symetrické, čisté, farieb bolo málo, prevažne čierna a biela.

Všetko bolo dokonalé...

Dokonca aj ľudia. Akoby vôbec nestarli. Všetci vyzerali na dvadsať, aj my sme na sebe spozorovali veľké zmeny. Už po roku som si musel začať holiť celú tvár, hoc som mal len šestnásť rokov. Naberali sme na váhe a rástli sme.

Erniee vystúpilo poprsie až príliš rýchlo. Možno to bolo len pubertou, no tí, čo žili v Pevnosti dlhšie, sa skoro vôbec nemenili. Akoby sa čas starnutia zasekol na dvadsiatom roku života. Iba malé deti rástli tak typicky detsky.

V mojej ubytovni bolo jedno malé dievča, tuším sa volalo Celeste, ktorá mi nenormálne pripomínala malú Iu. Boli v rovnakom veku, mali rovnaké hnedé oči, dlhé vlasy a štrbavý úsmev.

Nenávidel som ju. Znie to sebecky a nemysliteľne, no nedokázal som sa na ňu pozerať. Vždy sa mi nahrnuli slzy do očí, kedykoľvek sme sa stretli na chodbe či vo výťahu. Iba teraz som si začal uvedomovať, ako rýchlo som na rodinu začal zabúdať. Po vyše roku mi už ani pohľad na Celeste nebol nepríjemný, nočné mory zmizli a myšlienky na smútiace dievčatá, ktoré mi boli tak blízke, sa začali vytrácať. Začal som žiť svoj vlastný život. Dokonalý život.

Život v Achnatone.

Zobudím sa zavčasu. Hodinky nad dverami mojej starej izby ukazujú len pol šiestej. Je to zvyk. Posledné tri roky som každý deň vstával okolo piatej kvôli škole a neskôr práci.

Chvíľu len tak vylihujem na posteli, prevaľujem sa a cez čipkovanú záclonku sa dívam na vychádzajúce slnko. Moja izba bola vždy trocha začmudená kvôli deravým kachliam v rohu, no výhľad z okna je stále nezabudnuteľný. Keď sa prvé slnečné lúče začnú dvíhať ponad kopce, oblohu zaplaví zlatistá farba a kvapôčky rosy sa začnú ligotať na lúke plnej divých kvetov. Lúka je dnes už pokosená a tráva s kvetmi sú pripravené ako potrava pre zver.