OMNIA

Kapitola 16

Prejde možno hodina, možno dve, keď sa výťahové dvere opäť otvoria. Do mojej cely vojdú dvaja Ochrancovia a ja nemám viac síl brániť sa ich rozhodnutiu odviezť ma. Obaja ma držia oboma rukami za zápästia a vyvezieme sa na dvadsiate siedme poschodie. Keď sa dvere od výťahu otvoria, Ochrancovia mi zviažu ruky za chrbtom plastovou páskou.

Postrčia ma dovnútra a posadia na biele kožené kreslo pri okne s výhľadom na Hlavnú ulicu. Dellovo telo pri vchode do Centrálnej budovy už nevidím. Zrejme ho odvliekli za bránu.

Som tu sám, iba dvaja Ochrancovia zostanú stáť pri výťahu, aby som sa nepokúsil o útek. Ale kam by som utekal? Zabiť Noxa? To je nemožné. Späť za bránu? Tam sú všetci mŕtvi. Hľadať Erniee? Kým by som ju našiel, chytili by ma.

A tak iba sedím a zamyslene hľadím von oknom, premýšľajúc nad Kori a Iou. Nad dňom, keď bola Ia ešte iba bábätkom a Kori malým dievčatkom s dvoma vrkočmi a štrbavým úsmevom. Mama v objatí s otcom, ktorý zomrel už dávno. Dni, keď som chodil s Erniee do školy, na daždivé dni na lúke pri rezidencii Morrisovcov, kde sme sa s Erniee skrývali a túlili sa k sebe na verande. Tam sme si dali prvý bozk. Mali sme asi trinásť rokov.

To už Kori s Iou nezažijú. Neokúsia skutočnú lásku, nevydajú sa, nebudú mať deti... Sú preč. Naveky preč.

Výťah sa opäť otvorí. Zvrtnem sa v očakávaní, že sa vo dverách objaví Erniee, no je to Stephan. Naživo vyzerá ešte otrasnejšie. Tvár mu už trocha odpuchla, no ľavé oko má úplne červené od krvi a horná pera mu opäť trocha krváca. Zrejme sa spieral Ochrancom a tí ho znova udreli. Je spútaný, tak ako ja. Posadia ho napravo odo mňa a vrátia sa ku výťahu.

Stephan na mňa hľadí zlomeným pohľadom. „Nevládzem, Thred."

„Chápem ťa, Stephan. Chápem," odvetím s pohľadom stále upretým do diaľky. Ulice sú stále prázdne. Nikto sa ani len neunúval opraviť dieru v bráne. „A možno to tak malo byť. Možno sme mali zomrieť tiež."

„Nie, Thred. Určite nie. Prečo by aj?"

Pokrčím plecami, nemám už viac chuť rozprávať sa. Znova sa potichu rozplačem. Nefňukám ani nevzlykám. Slzy mi nebadateľne stekajú z očí a dopadajú mi do lona. Nezvládam to. Neprestajne myslím na Iu a Kori, na Erniee a na jej otca, na Jess s Corneliou a na mŕtveho Jordana. Nič už nebude také, aké bolo predtým. Predtým, než nás Hlavy vyhostili. Začalo to chudákom Billom Jonesom a skončilo to celým zvyškom sveta.

Výťah sa však opäť otvorí a Ochrancovia dnu postrčia Jessie, Corneliu a Erniee.

Vyskočím na rovné nohy a rozbehnem sa s rukami spútanými za chrbtom ku nej. Keď ma uvidí, chce mi skočiť do náručia, no rovnako ako všetci, aj ona má spútané ruky. Akoby nevinná a bezbranná Erniee niekomu dokázala ublížiť.

Nedokážeme sa objať, a tak sa ku sebe iba túlime a pobozkáme sa, keď nás v tom Ochrancovia od seba odlepia a pritlačia nás späť do kresiel. Aspoň že je Erniee hneď vedľa mňa. Keď sa ju nemôžem dotknúť, viem, že je v poriadku. A takisto aj Jess a Cornelia. Na obe sa pousmejem, no vedia, že pri tom trpím. „Thred, oni ich..." hlesne Erniee, no skočím jej do reči.

„Nehovor o tom. Prosím."

Stíchne, pery pevne zovrie do rovnej čiary a napokon prikývne. „Prepáč."

„Povedz mi len jedno. Ako zomreli? Zastrelili ich?" opýtam sa. Bojím sa odpovede. Bojím sa, že vybuchnem, že napadnem Ochrancov aj napriek zviazaným rukám alebo sa zlomím a rozrevem ako malé decko.

„Nie," hlesne Erniee a pohľadom skĺzne zo mňa na čierny koberec. „Oni... prileteli k nám drony a začali vypúšťať akési výpary. Vtedy sme vzlietli a z výšky som toho veľa nevidela. Keď sme však začali klesať, videla som pri bráne do Sektoru telá. Boli to ľudia, no vyzerali ako kôpky... božemôj... akoby sa roztiekli. Vypustili nejakú kyselinu alebo niečo podobné."