OMNIA

Kapitola 9

Keď cestujete vznášadlom, čas plynie akosi pomalšie než zvyčajne aj napriek tomu, že vlastne nič nerobíme. Hneď po prvej hodine bezmyšlienkovitého sledovania okolia sa mi začali zatvárať oči, a tak som si pospal. Chvalabohu, bol to bezsenný spánok. V poslednej dobe sú moje sny čoraz pravdivejšie a strašidelnejšie.

Prebudí ma Erniee jemným zatrasením a, samozrejme, s úsmevom na perách. Usmieva sa čoraz častejšie, čomu sa teším. „Sme tu," povie a ja sa odpútal. Krooger už stojí pri otvorených dverách. „Neberte si zbrane. Vystrašili by sme ich." Bránu by nám asi neotvorili, keby sme pred ňou stáli so samopalmi a revolvermi. No vezmem si batoh, ktorý nám takisto dali každému jeden. Máme v nich vodu a jedlo. To len pre istotu, keby sa zasa niečo zomlelo. (Čo sa mi v poslednej dobe deje dosť často.)

Vonku fúka studený vietor, kvôli ktorému ma nepríjemne strasie. Aj Erniee je chladno, ale tá sa aspoň lepšie obliekla. Ja mám na sebe iba tenkú mikinu a tričko s krátkym rukávom pod ňou. „Aspoňže už neprší," povie Jessie a strčí si ruky do vreciek riflí.

Vedľa vznášadla zaparkovali dvaja motorkári. Ešte stále neviem, ako sa mám pomstiť. Cestou sem som nad tým chvíľu premýšľal, no začali mi v hlave víriť myšlienky ohavností, ktoré by som mu tak či onak neurobil. Nie som vrah, ale Záchranca, aj keď už nie tak celkom oficiálne. Nikdy som nikoho nezabil a aj napriek svojmu presvedčeniu a odhodlaniu pomstiť sa, si tým nie som istý. Keď však pôjdeme bojovať proti Pevnosti, určite niekomu ublížim a zrejme niekoho aj zabijem. Teda, keď nikto nezabije mňa ešte pred tým, čo sa môže poľahky stať. No nedokážem sa na Aarona pozrieť. Namiesto toho si všímam druhého Vyslanca, teda vlastne Vyslankyňu. Keď si zloží z hlavy prilbu a okuliare, potrasie hlavou, aby si rozviala dlhé červené vlasy prepletené čiernymi pramienkami. Oči aké má ona som ešte nikdy nevidel. Jedno je sivé a druhé zasa napoly čierne. Existuje veľa ľudí s poruchami očného pigmentu, ale tieto jej sú nedokonale dokonalé. Nehovoriac o jej plných perách a výrazných lícnych kostiach. A tá čierna koža obopínajúca každý kúsok jej tela... Asi by som mal na ňu prestať zízať. Jednak je to neslušné a trápne a mimochodom, vedľa mňa stojí Erniee.

Krooger spolu s Aaronom prejdú ku vysokým kovovým dvojkrídlovým dverám pripomínajúcim dvere do skladu a zabúchajú na ne. Dunivý zvuk sa rozľahne tichom a po pár sekundách sa otvorí malý priezor na pravej časti. Pár stareckých očí na nich odmerane zazrie. „Kto ste?" opýta sa.

Krooger mu pomaly a presne všetko pekne vysvetlí a my postávame ako soľné stĺpy okolo nich. Starec pozorne počúva a keď dlhý monológ napokon skončí, priezor sa zabuchne a pravé krídlo dvier sa pomaly otvorí.

Všade naokolo pobehujú deti so šarkanmi nad hlavami, v úzadí na nich dohliadajú ich matky, ktoré okamžite upútalo nečakané otvorenie brány. Následne sa začali znova rozprávať, nespúšťajúc z nás zrak.

Kamkoľvek sa pozriem, vidím malé jednoposchodové domčeky s vysokými komínmi, z ktorých sa valí hustý tmavý dym. Jediná vyššia budova je asi štvorposchodový dom stojaci uprostred malej kolónie. Netuším, prečo sa to tu volá South Beach, zrejme je to nejaké pomenovanie ešte zo Starého sveta.

„Poďte za mnou," povie muž a bránu opäť zavrie. „Volám sa Frog. Teda, nie že by ma tak pomenovala matka, ale každý ma tak volá, tak načo používať skutočné meno, nie?" Pomenovať človeka žaba asi nie je najzdvorilejšie, no nepochybne mu to sedí. Je zhrbený, nízky a keď sa pred nás postaví, nohy sa mu stáčajú do písmena O. Zrejme vrodená chyba alebo také čosi.

„A aké je vaše skutočné meno?" opýta sa Erniee veselo poskakujúc vedľa mňa. V istých chvíľach sa chová naozaj detinsky... niekedy v dosť nevhodných chvíľach.