OMNIA

Kapitola 10

„Teplota pomaly klesá," povie nám Donnson na chodbe. „Namiešam jej mastičku na vyrážky."

„Ale nič sa jej nestane, nie? Bude v poriadku?" vypytuje sa mama opierajúc sa o mňa.

„Nemáme dosť liekov, ale niečo už vymyslíme," odpovie a pohladí ju po pleci. „Vy ste mali kiahne?"

Prikývnem, mal som ich v Pevnosti, ale mama iba krúti hlavou. „V tom prípade vás musím poprosiť, aby ste odišli. Ak nechcete ísť domov, poďte aspoň na prízemie do oddychovej miestnosti, dobre? Nemôžete tu zostať."

„Prečo? Chcem tu zostať so svojou dcérou!"

„Keď ste ich nemali v detstve, môže to byť pre vás smrteľné, ak ich od Ie dostanete. Nebudeme riskovať, Ia bude v karanténe spolu s ostatnými deťmi tu hore, vy môžete zostať dole."

Napokon prikývne, nič iné jej aj tak nezostáva. Ani ja by som jej nedovolil, aby tu zostala.

V oddychovej miestnosti sa posadíme na gauč a Donnson nám všetkým donesie kávu. „Za posledný polrok malo kiahne už dvadsaťtri detí. Je lepšie, keď si tým človek prejde v detstve. Povedal som sestričke, aby namiešala mastičku. Ráno uvidíme, či sa jej to zlepší."

„Vie Kori, kde si?" spýtam sa mami.

„Nevie, nebola s nami. Všimla som si ju len pred chvíľou a hneď som utekala sem. Celá horela," vzlyká.

„Mala by si sa vrátiť do ubytovne, počkať na Kori a prídeš sem aj s ňou. Ona kiahne tiež nedostane, mala ich ešte keď som býval doma. Pamätáš sa?" V tom čase žil aj otec. Najmä on sa o malé dievčatko obsypané červenými vyrážkami staral po celý čas. Dokonca si kvôli nej vyberal dovolenku v robote.

„Isteže si spomínam," srkne si z horúcej kávy. „Ale Kori nemala také teploty. Zľakla som sa..."

„Viem, choď do ubytovne, zbaľ Ii nejaké veci na prezlečenie a aj zopár hračiek. Vráť sa aj s Kori."

Prikývne. „Dobre."

Keď dopije kávu, poberie sa preč. Zatiaľ vyjdem späť na druhé poschodie a cez pootvorené dvere sledujem malé roztrasené dievčatko. Sestrička jej už ponatierala vyrážky.

Pomaly vojdem dnu a zavriem za sebou dvere. Podídem ku jej posteli, kľaknem si a pohladím ju po vlasoch. Pozrie na mňa a usmeje sa. „Thred," šepne. „Si tu."

„Som, Ia," pritakám. Ruky sa mi trasú a keby ju to nebolelo, hneď by som ju objal. „Budeš v poriadku, to ťa prejde. Pán doktor ti dal tabletku však?"

Prikývne.

„Trošku si pospíš, dobre? Potom príde mama aj s Kori. Budeme tu s tebou," usmejem sa, aj keď iba nasilu, aby si nevšimla ako sa o ňu bojím. Keby bola Záchrankyňou, už dávno by dostala nové lieky, zázračné mastičky a moderné neškodné ožarovanie na zrazenie teploty. Za pár dní by bola vyliečená. Lenže takto...

Celý zvyšok toho dňa som presedel v ambulancii, neskôr som s Kori asi hodinu sedel pri Ii a mama s rúškom na tvári a rukaviciach pobehovala hore-dole od okna ku dverám, pretože sa nemohla ani len nakloniť nad svoju dcéru. Teda, mohla, ale nedovolil som jej to.

Teraz už po obede sedím na svojej posteli s Erniee za mojím chrbtom a Jessie so Stephanom na vedľajšej posteli. Všetci sme ticho, nikto sa mi veľmi neprihovára a možno je to tak aj lepšie. Cornelii pridelili ubytovňu hneď vedľa našej a má svoje spolubývajúce, ale aj tak väčšinu voľného času trávi u nás. Momentálne však nie. Zrejme už išla spať, pridelili jej prácu v akomsi obchode s oblečením, čo možno nie je tá najťažšia práca zo všetkých, no určite musela stáť celý deň na nohách, a to dá zabrať.