OMNIA

Kapitola 2

Zasadačka na radnici je priestranná miestnosť s vysokými oknami, zahalenými bielymi záclonami. Uprostred stropu sa nad dlhým pretiahnutým bukovým stolom týči ligotavý luster, tvorený stovkou malých zbrúsených sklíčok. Okolo stola zarovnane stoja čalúnené stoličky s vysokými opierkami z rovnakého dreva. Stene za Najvyšším predstaviteľom rady Willow Hills, Jeremayom Gloomsmanom, dominuje priam ozrutný kamenný krb, v ktorom blčí oheň. Praskanie horiaceho dreva a príjemne sálajúce teplo na mňa pôsobí upokojujúco, ba dokonca ma pomaly uspáva. No keď sa v zasadačke zhromaždia všetci zástupcovia Rady, Jeremaya udrie drevenou paličkou do stola a spustí podľa mňa zbytočný predhovor o zasadnutí. Pripadá mi, že si svoju teatrálnosť užíva, no aj jeho monotónne bľabotanie núti moje viečka zatvoriť sa.

Na stene oproti mne visia neveľké ručičkové hodiny, ktoré onedlho odrátajú desiatu hodinu. Už sme tu vyše hodiny a ešte stále si nás nevypočuli. A k tomu ešte Gloomsman rozpráva o našom príchode, vpáde vlkov a mŕtvom Jordanovi. Pri myšlienke na zhluk vlkov trhajúcich jeho telo, sa mi roztrasú ruky a hrudník, v očiach zacítim tlak, no žiadne slzy nevyroním. Na druhú stranu, Corneliu musela moja mama odviezť k nám domov, aby sa trocha upokojila. Celú cestu hystericky revala a snažila sa vybehnúť von z kolónie, pretože takisto nedokázala uveriť, že z neho už zrejme nič nezostalo. Bola jeho vyvolená. Tri roky spolu žili a ako jeden z mála párov vyvolených, ktorých poznám, sa naozaj milovali.

Strhnem sa, keď začujem svoje meno, no uvedomím si, že to Gloomsman iba diktuje naše mená, ktoré sme mu museli napísať na kus papiera. Všimnem si, že jeden z členov Rady drží v rukách sivú škatuľku a vtedy mi dôjde, prečo to všetko Gloomsman rozpráva. Nahrávajú si náš hlasový záznam. Neviem, načo je to dobré, ale pri myšlienke na Hlavy skúmajúce tú nahrávku, stŕpnem. Lenže, keď nás vyhostili, museli počítať s tým, že sa o Dni Deštrukcie dozvedia aj iné kolónie. Alebo čakali, že nás zožerú tie potvory? Že nás zabijú lupiči alebo unesú Vyslanci?

„Takže," povie Gloomsman napokon, „pán Taith, prosím, postavte sa a povedzte nám, čo presne sa udialo a prečo vás, ako vy hovoríte, vyhostili."

Prehltnem guču, ktorá mi navrela v hrdle. Cítim na sebe mrazivé pohľady, a tak sa napäto pozviecham zo stoličky. „V Achnatone žil jeden Záchranca... Bill Jones. Bol to tajomník Victora Noxa. Od neho sa dopočul zopár správ o pláne Hláv. Všetko povedal Stephanovi. A ten zasa nám. Najprv sme tomu neverili, no keď si Billa Jonesa predvolali na súd, vedeli sme, že na tom niečo pravdy bude. Zastrelili ho na námestí pred očami všetkých. Vraj za porušenie sľubu mlčanlivosti. A ako výstrahu nás všetkých vyhostili."

„Počkajte," skočí mi do reči fúzatý, postarší muž. „Aký plán?"

„Plán Dňa Deštrukcie. Chcú zrovnať celý zvyšok sveta so zemou. Nezostane nič iba Pevnosť. A všetko sa nanovo zrodí v nej. Preto musí byť každé dieťa označené. Jeho krv ide na testy a zisťujú genetické prednosti. Nakoniec naplnia stavy a obnovia ľudskú rasu iba z dokonalých ľudí. To je ich plán."

Väčšina členov Rady na mňa dvíha obočie s nechápavým či povýšeneckým výrazom na tvári. Na moment, akoby v zasadačke zastal čas a ja som jediný, kto sa dokáže hýbať. Hrobové ticho napokon zavalí smiech Jeremayu Gloomsmana. Rehoce sa ako nepríčetný a búcha o stôl chlpatou rukou. Zrazu všetky nepríjemné pohľady skĺznu na neho, no nemenia sa na pobavené, zostávajú chladné. Nie že by sa báli smiať s ním, no na mojich slovách nebolo nič smiešne. Iba Hlave Rady to prišlo náramne vtipné.

Očakával som, že mi nebudú veriť. Prečo by aj? Lenže sme jediní, kto pozná pravdu a musíme zakročiť, inak zomrieme.

Napokon hurhaj ustane a všimnem si, že má Gloomsman v očiach slzy od smiechu, ktorý podľa mňa len predstieral. „A..." odkašle si, „kedy by sa tak malo stať?"