OMNIA

Kapitola 18

Štvrtá časť – O 5 dní od vypuknutia vzbury

Osemnásta kapitola

Strhnem sa z nočnej mory. Dýcham zhlboka a rýchlo, čelo mám spotené a ruky roztrasené. Ležím na kovovom stole prikrytý jemnou bielou látkou, akoby som sa práve prebral v pitevni. Z pravej ruky mi vedie ihla napojená na infúziu a do spánkov mám zapichnuté mikroihly napojené na nejaký počítač. Kde som? Čo sa to deje?

Každý má taktiku, preblesne mi mysľou, no nechápem prečo.

Strhnem sa. Počítač. Roztrasiem sa. Victor Nox... Deň Deštrukcie... Kori... Ia a mama... Jordan – kto je Jordan? JORDAN! Jordan? Cornelia, Jessie, Stephan, Bradley? Kto je Bradley? ERNIEE!

Každý sval v tele mám stuhnutý, oči sa mi neustále pohybujú sprava doľava, akoby som sníval v bdelom stave. „Sestra, sestra!" zvolá mužský hlas spoza mňa. „Prebral sa! Ďalších desať miligramov! Musíme ho uspať lebo sa zblázni!" Do druhého predlaktia sa mi zabodne ihla a o pár sekúnd sa zvalím späť na stôl.

Deň výberu... vyvolení...Záchrancovia...Nemocnica...Erniee...Erniee...Erniee...

Kori a Ia a mama a otec...

Morrisová a Krooger a Gordonová a Dell a Holy...

Deň Deštrukcie...Deň Deštrukcie...DEŇ DEŠTRUKCIE...

Hoper...Daniel... synovia...Vyslanci...Brownová...

Plán...Ja...

Thred Taith...

„Thred," začujem v hlave. Sníva sa mi, určite sa mi sníva. Nadrogovali ma? Desať miligramov, preblesne mi mysľou. Čo mi to urobili? Kde som? Kto som? „Thred. Som tu pri tebe."

„Mama," hlesnem. Hlas mám suchý a chrapľavý, až ma z neho zabolí v krku. Odkašlem si. Oči pomaly roztvorím, no ostré svetlo mi do nich udrie ako päsť, a tak ich znova zavriem. „Kori," zašepkám. „Ia."

„Nie, Thred." Čiasi ruka ma pohladí po tvári. „Otvor oči."

„Erniee!" zvolám a pomaly otvorím oči. „Ern... vy?" Vedľa mňa na kovovej stoličke sedí stará Eleonore Morrisová. „HA! Určite nie, určite nie! Ste mŕtva a snívate sa mi! Alebo som sa zbláznil, vidím duchov, šibe mi, hrabe mi. Kori, Ia, mama. Krooger, Dell, Holy... Mŕtvi, mŕtvi, mŕtvi!"

Päsťami si udieram do boľavých spánkov potom po čele, dám si facku a potiahnem sa za ucho tak silno, až v ňom zacítim pulzujúce srdce. Bije ako splašené. „Upokoj sa, Thred! Upokoj sa!"

Strhnem sa a zoskočím zo stola. Som bosí a mám na sebe iba nemocničného anjela. Podlaha je chladná, príjemne chladná.

„Prečo to tak bolí? Prečo? Au!" Dlaňami si šúcham po spánkoch a neuvedomím si, že z otvorených úst mi pri tom začína stekať slina. „Som blázon, áno, áno. Som na psychiatrii, však?"

„Nie, Thred, upokoj sa. Musíme sa porozprávať. Musím ti toho veľa porozprávať. Posaď sa, prosím," povie Morrisová a po chvíli premýšľania sa posadím. Slinu si utriem do rukáva anjela.

„Thred, Hlavy ti vymazali pamäť, keď ťa zavreli späť do komory. Spánky ťa bolia, pretože sme ti vrátili spomienky. Bude ťa to bolieť ešte zopár dní, Thred, a tak bude lepšie, ak budeš brať tieto pilulky." Z vrecka nohavíc vytiahne malú oranžovú fľaštičku a podá mi ju. Okamžite ju otvorím a zjem dve pilulky naraz. Morrisová mi podá vodu, aby som ich lepšie zhltol. „Thred," osloví ma prívetivo. „Musím ti niečo povedať, niečo dôležité. Sľúb mi, že ma budeš počúvať a neprerušovať ma."