OMNIA

Kapitola 12

Dni plynú ako voda. Lepšie povedané ako vodopád! Každý je večne na nohách, trénujú, pobehujú kade-tade, pripravujú všetko čo sa dá. Dva dni po odvysielaní projekcie Victora Noxa, sem pricestovala takmer celá kolónia Westport a asi osemdesiat mužov z Caranacku. Čiže sme tu pozatváraní ako v konzerve. Každá izba musela prijať ďalších dvoch ľudí, takže sa s Erniee každú noc tlačíme na jednej posteli, takisto aj Jess so Stephanom. Zaujímalo by ma, či mu to nie je nepríjemné. Viem, že tak zrejme spávali tri roky a zrejme si už zvykol, no možno nie. Možno každý večer, keď sa ku nemu Jess tisla, myslel na niekoho iného. Nie, určite jej to povedal. Nevydržali by spolu tri roky len tak.

Erniee mi odmietla odpovedať na otázky ohľadom Jessieinho dieťaťa a bola neskutočne prekvapená, keď zistila, odkiaľ to viem. Nemohol som jej len tak povedať, že som ju nechtiac zdrogoval, a tak som povedal, že to viem od Stephana. Nevedel som, či to vie, no riskol som to. A Erniee to zrejme postačilo.

Iu chcel Donnson pustiť domov, ale mama nedostala v robote voľno, takže ju museli nechať v nemocnici. Neboli sme z toho dvakrát nadšení, no čo sa dá robiť.

Po zvyšok týždňa som absolvoval ešte niekoľkokrát lekciu vrhu nožov, raz tréning v dome, raz streľbu a napokon všetci dostali príkaz na povinný oddych.

Hneď ráno som bol za Iou. Rozprávali sme sa vyše hodiny. Hovorila mi o jednom dievčatku z vedľajšej izby, ktorá sa má už takisto lepšie a ako sa spolu zvyknú hrávať. Bola taká šťastná, keď mi o tom hovorila. Vedela, že ju onedlho prepustia, našla si kamarátku, tešila sa...

Donnson mi na rozlúčku podal ruku, poprial veľa šťastia a podal všetky potrebné veci, ktoré budem ako zdravotník na bojisku potrebovať. Nikdy nebol veľmi zhovorčivý, no v ten deň výnimočne nie. V očiach sa mu zaligotalo.

S Kori sme len nemo civeli na bielu stenu. Sedeli sme vedľa seba na neveľkej posteli a napokon po polhodine rozjímania som vstal, objal ju a povedal: „Viem, že neveríš. No skús to. Pre mňa."

Prikývla, rozplakala sa a ja som odišiel.

S mamou som sa lúčil krátko. Ponáhľala sa z práce za Iou, a tak ma iba objala, pobozkala a ako správna matka sa rozplakala. „Vráť sa," šepla a odišla.

„Neodchádzaj," hlesne Erniee potichu do mojej hrude. „Neopúšťaj ma. Bojím sa."

„Musím," odpoviem a sťažka preglgnem guču v mojom hrdle. „Prepáč."

Zmĺkneme.

Ležíme na posteli vedľa seba. Nikto iní tu nie je. Dvaja noví prisťahovalci majú poradu so svojím veliteľom a Jess je so Stephanom pri Cornelii. Onedlho sa určite vrátia.

Tvár si zaborím do jej vlasov. Nasajem jej prenikavú sladkú vôňu, ktorú by niekto znalejší určite prirovnal ku kvetu či niečomu inému, no na tom teraz nezáleží. Záleží na nej, na Erniee. Mocne si ju pritískam ku telu, ona potichu vzlyká a ja sa snažím nevyroniť slzy, ktoré sa mi hojdajú na viečkach.

„Bojím sa," zopakuje stále roztraseným hláskom.

„Aj ja," prisvedčím a vtisnem jej do vlasov niekoľko jemných bozkov. Nechcem ju opustiť, nechcem nikoho z nich opustiť. „Musím. Pre nás a ostatných." Šepkám, hlas sa mi zadrháva a skáče, akoby som bol nejaké dvanásťročné chlapčiatko.

Nezostáva nám už ani hodina. Je štvrť na desať a Joan Brownová rozhodla, že najlepšie bude vyraziť ešte v noci. Ku Achnatonu docestujeme okolo štyroch hodín ráno najkratšou cestou. A potom to začne. Plán boja mi neustále víri v hlave a aj keď sa snažím myslieť na úplne iné veci, všetko sa mi znova vracia. Línie, velitelia, roty, útoky. Plán je dobrý, no vyjsť nemusí. Vo všetkom sa nájde štrbina, malý otvor, ktorý dokáže vyvolať pretlak v celom systéme. Stačí malá štrbinka a umrieme.