OMNIA

Kapitola 17

Zobudím sa do slnečného rána. Zrejme som sa nevyspal najlepšie, v hlave mi brní a keď vstanem z postele, trocha sa mi zatočí svetom. Rýchla chladná sprcha a pohár čistej vody, ktorou zapijem tabletu proti bolesti, mi však zabezpečia pokojný chod dňa.

Vyčistím si zuby a v kuchyni ma už čaká pár toastov so syrom a šunkou, ktoré mi pripravila Erniee. „Dobré ránko," pozdravím ju a pobozkám na líce. Usmeje sa na mňa a bozk mi opätuje.

„Konečne si sa zobudil," skonštatuje a posadíme sa ku barovému pultu. „Dnes bude pekne."

„Určite," pritakám a odhryznem si z toastu. „Ďakujem za raňajky."

Prikývne a usmeje sa. Podá mi pohár džúsu a prejde ku kávovaru, aby nám uvarila naše rutinné ranné latté. „Dnes nejdeš do práce?" opýtam sa ju, keď dojem svoje raňajky. „Že si ešte stále doma."

„Mám voľno, zabudol si? Večer ideme na ten koncert, veď vieš! Ty, ja, Jessie, Stephan, Cornelia s Bradleym."

„Aj tak nesúhlasím s tým, aby partia chlapcov oblečených do tých nezmyselných kostýmov spolu spievala ako skupina priteplených dievčat," zasmejem sa a odpijem si z kávy. Erniee sa, samozrejme, ohradí: „Mám ich hudbu rada! A vôbec nie sú priteplení! Náhodou, sú skvelí!"

Podobnú reakciu som očakával, a tak s Erniee radšej nemienim ďalej diskutovať o nelogickej hudbe, ktorú by podľa mňa mali počúvať štrnásťročné dievčatá a nie dospelé ženy ako Erniee či Cornelia a už vôbec nie Jess. Aspoňže sme sa s Bradleym dohodli, že neskôr zájdeme na pivo. Jediná svetlá stránka tohto večera!

Neskôr v ten istý deň, keď mi pomaly končí zmena v nemocnici, zavolám Stephanovi, aby sme sa dohodli na čase a mieste stretnutia pred koncertom. Vraj sa stretneme u nich, čo mi vôbec neprekáža. Nemám veľmi rád návštevy. Sú nekonečné a keď by ste si išli najradšej ľahnúť spať, nemôžete, pretože je to proste neslušné. Ísť na návštevu, to je niečo iné! Odídete kedy chcete, pretože vaši hostitelia podľa slušnosti musia počkať, kým sa zachce odísť vám. Neprispôsobujete sa nikomu!

„Si pripravený?" opýta sa Erniee presne o šesť tridsať popoludní. „Mali by sme vyraziť."

„Minútku!" poviem a utriem si práve oholenú tvár. Väčšina kamarátov sa sťažuje, že ich vyvolené neustále zdržujú. U nás je to naopak. Erniee sa ponáhľa a ja som ten, kto neustále zdržuje. Potom na mňa kričí a ja som nervózny. Neskôr sa pohádame a pred tým, ako zaklopeme na dvere, sa potichu udobríme.

„O siedmej sa to začína a my sme stále doma!" karhá ma z chodby.

„Už idem," odpoviem a natiahnem si na seba čierne tričko.

U Stephana a Jessie vládne, samozrejme, chaos. Stephan postáva pri dverách a uvítava nás, kým Jessie sa ešte maľuje a vykrikuje na Stephana, aby nás pohostil, no ten akoby sám nevedel, kde sa nachádza, pobehuje po kuchyni a vyťahuje poháre, potom potraviny z chladničky a aj napriek Ernieeinmu zdvorilému odmietnutiu sa neustále obracia hore-dole a pátra po ostrejšom aperitíve.

„Stephan!" zvolá Jess vo dverách do kúpeľne. „Víno je v špajzy, ako vždy!"

Keď prebehne cez chodbu a stratí sa v špajzy, Jessie si vzdychne a šepne: „Jedného dňa ho prizabijem!"

Erniee sa zasmeje, no nemyslím si, že to Jessie myslela zo žartu. Bola by toho schopná. Pravdupovediac, nikdy som si nemyslel, že je Jessie najvhodnejšia práve pre Stephana, no sú chvíle, kedy sú si naozaj blízky. Sú bezpodmienečne najzaujímavejším párom vyvolených, aký kedy Počítač dal dokopy.