OMNIA

Kapitola 11

„Vaša činnosť v nemocnici bola pozastavená," povie mi asistentka Najvyššej po raňajkách. „Máte sa hlásiť každé ráno o takomto čase na strelnici u veliteľa Kroogera. Od neho sa dozviete viac informácií ohľadom vášho následného zaradenia." Dokončí, usmeje sa, zvrtne na päte a odpochoduje preč s blokom papierov pod pazuchou.

Pôjdem tam, no najskôr idem pozrieť Iu. Z jedálne je to do nemocnice asi päť minút pešej cesty cez námestie okolo najvyššej budovy s kopulovitou strechou. Ľudia pobehujú hore-dole, malé deti sa náhlia do školy a ich rodičia zasa do prác. Väčšinou sú to ženy, pretože mužov odvolali rovnako ako mňa a rozdelili ich do cvičných jednotiek.

Pred nemocnicou na moment zastanem a premeriam si ju. Zrejme naposledy, pretože vstup sem mi do začiatku boja nepovolia.

Hneď na prvom poschodí v ambulancii stretnem unaveného Donnsona. Okolo očí mu svietia fialové kruhy, viečka mu ochabujú a pohojdáva sa na otáčacom kresle. Odkašlem si, aby ma zaregistroval. V tej chvíli sa strhne z driemot a takmer spadne z kresla na zem, no zachytí sa o stôl. Párkrát na mňa zažmurká a zívne si. „Thred," prehovorí chrapľavo, „čo tu robíš? Vlaste, prišiel si za Iou, však?"

Prikývnem.

„Včera som tu bol celý deň, tak som sa poriadne nevyspal," pretiahne si ruky za hlavou a zhodí zo seba biely plášť. „Môžeš ísť hore, už je na tom oveľa lepšie. Zvažujem, že ju onedlho prepustím."

Spoločne vkročíme do výťahu. „To je skvelé. Ďakujem, Donnson."

„Mrzí ma, že tu už nebudeš môcť pracovať. Šikovných rúk nie je nikdy dosť."

„Mohli by ste zaučiť niekoho nového, nie?" navrhnem.

„S tým aj začnem. Nebudem tu predsa naveky, všakže?" usmeje sa, no z jeho úsmevu je citeľný strach. „Onedlho to vypukne, Thred."

Prikývnem vo chvíli, keď sa výťahové dvere otvoria.

Chodba je ponurá ako vždy, sem-tam sa ňou ozve kašeľ či ston malých detí. „Včera sme dostali ďalší prípad kiahní. Začína vypukávať epidémia. Už dlho sme ich tu nemali v takom množstve."

„Možno by bolo najlepšie prepustiť Iu už dnes." Zastaneme pred dverami do Iinej izby. „Kedy tu bola mama naposledy?"

Donnson sa zamračí. „Asi pred dvoma dňami. Musela sa vrátiť do práce. Včera tu bola Kori, ale nie dlho. Nevyzerala najlepšie, keď tak nad tým premýšľam."

„Ako to myslíte?"

„Neviem," pokrčí plecami. „Bola taká strhaná, neustále sa prechádzala hore-dole, akoby ju niečo trápilo. A nemyslím si, že to bola iba Ia. Tak poďme dnu."

Keď vojdeme, Ia okamžite vyletí z postele, prebehne cez celú izbu a s výskaním ma schmatne okolo pása. Objímem ju a pobozkám na čelo. Červené pupáky na jej tvári sú ešte stále zamaskované tekutým púdrom. „Ahoj, Ia!" zvolá Donnson a stiahne si z krku fonendoskop. „Popočúvame ťa, dobre?" Ia prikývne, no nepúšťa sa ma.

Po asi minúte prikladania fonendoskopu na telíčko posiate pekelnými bodkami Donnson vstane a z vrecka nohavíc vytiahne malý bezdotykový teplomer. „Srdce je v poriadku, ale teplota je stále zvýšená. Dáme ti ešte jednu tabletku, Ia." Usmeje sa a odíde.

„Ako sa máš?" opýtam sa jej a posadíme sa vedľa seba na neupravenú posteľ.

„Stále ma všetko svrbí. A ako ty? A mama? A Kori? Erniee?" Je zaujímavé, že sa usmeje len pri Ernieeinom mene. Úsmev jej opätujem.