OMNIA

Kapitola 4

Prší. Pohľad z okna nie je nikdy krajší, než počas chladných letných večerov, keď zem zalievajú dažďové kvapky. Sivastá obloha pretkaná desivými čiernymi mrakmi a dunenie hromu, ktorý sprevádza rozvetvený blesk. Pre niekoho je to možno strašidelné, no pre mňa skôr upokojujúce. Budovy sa ligocú od vlhkosti, všetci ľudia sú zalezení vo vnútri a snažia sa o zaujímavé rozptýlenie dlhých chvíľ. Na uliciach nie je nikdy väčší pokoj.

Blesky na oblohe bojujú o prvenstvo najžiarivejšieho z nich a hromy ich v tom sprevádzajú s ich dunivou bojovou melódiou, akoby oznamovali príchod najmocnejšieho. Na presklenú stenu obývačky bubnujú dažďové kvapky a stekajú v malých prúdoch až k okennému rámu. Vyzerá to ako hororová scéna, akoby chcela príroda sama zmyť zo svojho chrbta niečo, čo ju zničilo. Nás. No my sa bránime a skrývame sa v stometrových betónových budovách, sledujeme dážď a vysmievame sa jej. Vo všetkom sa skrýva dvojzmysel. Kúsok hororu. Dážď, hromy, blesky, temnota, mraky... Niekto ich vníma ľahostajne, niekto sa pred nimi radšej skryje.

Každý má taktiku.

Keď som prvýkrát videl chladničku v našej kuchyni, bál som sa, že ma zhltne. Vyzerala ako zelená želatína ohraničená plastovým rámom a jedlo stálo nehybne na rozličných miestach v jej vnútri. Pomaly som do nej strčil ruku a vytiahol pomaranč. Želatína mi ju vsala dnu, no keď som pomaranč vyberal, sama mi ruku vypudila a na pomaranči nezostalo ani pamiatky po zelenej brečke. Neskôr sme sa dozvedeli, že jedlo v nej nehnije ani sa nijako inak nekazí. Ten pomaranč tam mohol byť roky a nikdy by nezhnil.

A vraj chladnička.

Skôr nejaká jedlo-nikdy-nestarne komora.

Dvere sa prudko rozletia a Erniee sa hodí na pravú stranu postele vedľa mňa. Usmieva sa, zelené oči jej pri tom natešene žiaria a biele zuby sa ligocú vo svetle lampičky. „Dobré ránko," povie a pobozká ma na ústa.

„Dobré," odvetím, keď ju po piatich minútach omrzí dávať mi ranný bozk. Nie že by som sa sťažoval. Mňa by to neomrzelo ani po hodinách.

„Pôjdeš s nami dnes na koncert Leftover Lick? Ideme všetci." Usmieva sa na mňa tým prosebným úsmevom, na ktorý len málokedy dokážem povedať nie, no tentoraz si vzdychnem a odpoviem: „Vieš, čo si o nich myslím. Keď sa skupina štyroch sedemnásťročných chlapcov nazve Leftover Lick, niečo to o nich vypovedá."

Ernieeine kútiky klesnú, zamračí sa a zahrá sa na urazenú, lenže dlho jej to nevydrží a znova sa usmeje. „V Achnatone by niečo také nebolo prípustné, veď vieš..."

Narážať na homosexualitu štyroch členov jej obľúbenej kapely ma vždy dokázalo pobaviť, no nikdy som to nebral vážne. Takisto aj Erniee sa z zamračila iba zo žartu a neskôr znova zasmiala, pretože vie, že to nejde. Načo by boli Hlavám Záchrancovia, ktorí by nesplodili geneticky dokonalých potomkov?

„No tak, prosím ťa," chytí ma za ruku a zahrá na mňa psie oči. „Na kolenách prosím."

„Takže na kolenách, hej?" zasmejem sa, ona sa znova namosúri, tentoraz však naozaj.

Podíde späť ku dverám, zvrtne sa v nich a povie: „Idem s Jess a Melindou do Narate Coffee. Keď sa rozhodneš inak, zavolaj mi." Vo vzduchu zamáva pravou rukou, aby rozsvietila Sluhu a zavrie dvere. Neusmiala sa, no keďže nebuchla dverami, viem, že sa nenahnevá, ak tam nepôjdem.

Prevalím sa na bok a z nočného stolíka schmatnem svojho Sluhu. Navlečiem si ho na zápästie a ľavou rukou naň poklepkám. Rozsvieti sa a na modrastom holograme mi ukáže možnosti ponuky. Vo vzduchu namierim prst na ikonku telefónu, v kontaktoch vyhľadám Jordana a kliknem na jeho zamračenú fotografiu. Hologram sa zmení na skackajúci telefón, ktorý kedysi používali v Starom svete.