OMNIA

Kapitola 14

„Takže si to zhrňme," navrhne Wall a odlepí zrak od panorámy Sektoru jeden. „Dell je mŕtvy, zrejme aj všetci ostatní z druhej línie, inak by sme ich niekde videli. Pred chvíľou spopod tejto budovy vyleteli štyri vznášadlá a asi tisíc malých svíň, ktoré nás pomaly a pekne po jednom zabíjajú, sú niekde v riti. Myslím, že tam smerujeme tiež."

„Máš pravdu," pritaká Gordonová. „Čo budeme robiť?"

„Pokračovať v misii," odpovie Krooger okamžite. „Čo iné by ste chceli robiť? Vrátiť sa?"

„Kde je tretia línia?" zasyčí Wall. „Mali tu byť!"

„Upokojte sa," skočí im do toho Stephan. „Krikom nič nevyriešite. Iba ak niekoho privoláte."

Žila na Wallovom hrubom krku náhle navrie a nahnevane na Stephana zazrie. „Ty sa nám do toho láskavo nestaraj! Keby si nebol taký posratý, mohol si pomôcť svojmu kamošovi zachrániť Della. Tak drž láskavo hubu!"

Stephan však nezmĺkne. „Keby si nebol taký posratý ako hovoríš o mne, mohol si ísť Thredovi pomôcť aj ty. Prečo si nešiel, ha? Bál si sa rovnako ako my všetci. Jedine Thred sa za ním vrátil, tak mi tu nerozprávaj o hrdinských skutkoch!"

Netuším, kde sa to vo večne tichom Stephanovi nabralo, no na Walla to očividne zabralo a okamžite sa stiahne. Žila na krku mu však pulzovať neprestáva. Na moment čakám, že sa na chudáka Stephana vrhne a vykrúti mu krk, čím by preukázal svoju vyslaneckú náturu, no neurobí to.

„Mal Dell rodinu?" opýta sa Krooger po chvíli mlčania.

Bože, nie...

„Nemal," odpovie Donnel. „Žil už sám. Pracoval na poliach."

Nastane ticho. Možno by bolo príhodné nazvať to minútou ticha, no nie sme ticho kvôli chlapcovi, ale preto, že k tomu nemáme viac čo dodať. „Mali by sme pokračovať," navrhne Harriet po chvíli a všetky pohľady prekĺznu zo zeme na ňu. „Nemôžeme tu len tak sedieť a čakať."

„Tak čo budeme robiť?" opýtam sa.

„Prejdeme na posledné poschodie. Tam je sídlo Hláv. Určite tam budú, riadia útoky dronov a všetko ostatné. Uvidíme," povie Krooger a privolá výťah, ktorý sa v sekunde otvorí. Opäť nastúpime a Krooger potlačí posledné, tristosedemdesiate štvrté poschodie. Výťah sa v okamihu rozbehne naplno a takmer spadneme na zem. Na dvadsiatom poschodí sa drevené dvere výťahu a aj ostatné tri steny rozjasnia, akoby sa všetky tapety a drevené obklady zmenili na sklo a ukážu nám nádhernú panorámu hlavného mesta.

Všetko sa stále zmenšuje a odkrývajú sa nám aj časti ruín sveta za bránami. Hlavná cesta je stále kratšia a kratšia, tuje vyzerajú ako mŕtve mravce, Ubytovacie jednotky sú síce obrovské budovy, no Centrála je trikrát väčšia ako každá jedna z nich.

Na poschodí tristo začne výťah mierne spomaľovať a priezračnosť stien sa vytratí. Opäť hľadím na drevené dvere a červený koberček ladiaci s bordovými tapetami.

Svetielko označujúce poschodie rýchlo preskakuje z jedného čísla na druhé, až napokon zastane na čísle 374. Pár sekúnd sa nedeje nič. Iba tak stojíme v plechovej kabíne vo výške asi kilometra nad zemou a čakáme, kým sa dvere otvoria. Samozrejme, že dovnútra vojdeme s predpaženými zbraňami a ukazovákmi pripravenými na spúšťach.

Ocitneme sa v obrovskej žiarivej miestnosti s množstvom mramorových pilierov podopierajúcimi vysoký strop. Podlaha je takisto z bieleho kameňa a všetky steny sú zo skla. Na každom z pilierov visí jeden obraz zo Starého sveta. Neviem či ide o nejaké vzácne kúsky, no podľa majestátnosti tejto sály by som typoval, že áno. Človek by si pomyslel, že ide o bálovú sálu alebo spoločenskú miestnosť. Ale na konci dlhej uličky lemovanej piliermi a vystlanej hrubým čiernym kobercom s bielymi výšivkami stojí osamotený asi dvojmetrový stôl z tmavého dreva. Prejdeme ku stolu a uistíme sa, či tu naozaj nikto nie je.