OMNIA

Kapitola 5

Po presne tridsiatich dvoch kilometroch skolabuje motor číslo tri a klesnem k zemi. Späť do Shining Meadow je to už len päť kilometrov, tak sa rozhodnem prejsť ich peši. Mapu si nemusím vôbec pamätať, pretože cesta je jednoduchá: stačí ísť po hlavnej. Spočiatku ju lemujú ruiny stien a vysoká tráva či stromy, no potom sa všetko vyčistí a navôkol vidím iba lúky a polia. No je to len jedna z mnohých častí Omnie, kde vinič, tráva a rôzne buriny pohltili aj posledné zvyšky zbombardovaných budov.

Slnko už začína klesať a ja začínam byť hladný, ale nijako sa nenáhlim. Moji jediní spoločníci sú štebotajúce vtáky a jesenný vietor. V týchto končinách už roky nikto nebol, a tak sa nemám čoho báť. Mužov na motorkách som sa striasol ešte na Crossroad Street a keby veľmi chceli, dávno by ma dohnali. Posledných desať kilometrov som išiel minimálnou rýchlosťou, pretože zvyšné dva motory začali haprovať.

Začínam sa cítiť osamelo. Neustále premýšľam nad tým, čo sa stalo v Hoperovej rezidencii a s ostatnými. Stále si hovorím, že to museli prežiť. Nemôžem byť predsa jediný, koho z trosiek vytiahli živého. Nemám ani škrabanec, nie to ešte zlomeninu. No určite ma niekde ošetrili, keďže mám na sebe cudzie veci a sanitárne vznášadlo by po mňa inak neposlali.

V tom zrazu zastanem a započúvam sa do zvukov. Okrem vtákov a vetríku počujem aj iný zvuk. Klopkanie a rachot kolies. Zvrtnem sa a skočím do trávy vedľa cesty, no vyleziem vo chvíli, keď uvidím povoz ťahaný vychudnutým gaštanovohnedým koníkom. Určite by som však zostal schovaný, keby na kozlíku nesedel nízky tučný chlapík s holou hlavou a dvoma chlapcami po oboch jeho bokoch. Pozerajú na mňa hodnú chvíľu, až kým pri mne nezastavia.

„Nečakal som," zvolá muž hlasno, aby som ho cez vietor počul, „že tu niekoho stretnem. Kam máš namierené, chlapče?"

„Do Shining Meadow," odpoviem a podídem bližšie ku vozu. Chlapci na mňa hľadia vystrašenými očami a tisnú sa ku otcovi. Ten sa len usmieva.

„Tak si naskoč. Teda ak chceš, samozrejme," kývne hlavou na kozlík. „Bronny, Seby, sadnite si dozadu."

Keď obaja chlapci preskočia z kozlíka do vozu, vyhupnem sa hore a sadnem si vedľa muža. „Som Daniel Rooter," povie a nastrčí mi ruku, aby som mu ňou potriasol. „A ty?"

„Thred Taith," odpoviem. „Kam máte namierené vy?"

„Do Caranacku, predávam nejaké veci," hlavou kývne doľava na voz, kde sa útli asi osemroční chlapci prehrabávajú v nejakých škatuliach.

„To sú vaši synovia?"

„Hej," prikývne a slabo popoženie koníka opratami. „Bronny a Sebastian, sú to dvojičky. Nepodobajú sa. Bronny je skôr po matke."

„Kde je ich matka?" opýtam sa, aj keď sa za to v duchu vyhreším. Tak trocha si to viem domyslieť.

Daniel má však nehybnú tvár, odpovie mi bez nejakej emócie: „Zomrela pred pár rokmi."

„To ma mrzí," poviem, no iba preto, aby si Daniel nemyslel, že som bezcitný idiot.

Následne nastane chvíľa trápneho ticha, ktorú sa neodvažuje prerušiť. Prechádzame asfaltovou cestou pokrytou chumáčmi prerastenej buriny s náznakmi vyblednutých dopravných pruhov. Okolie vyzerá, akoby sa kedysi nezastaviteľné mesto zmenilo na džungľu. Oblohu plnú oranžových oblakov a zapadajúceho slnka narúša len mihotanie vtáčích krídel, nezadržateľne a hrozivo mávajúcich vysoko nad zemou. No aj keď vyzerajú slobodne, hranice Omnie opustiť nemôžu. Rovnako tak ani my.