OMNIA

Kapitola 15

Keď sa prebudím, svet okolo mňa sa točí nehoráznou rýchlosťou. Musím opätovne zatvárať a otvárať oči, aby si trocha privykli na ostré biele svetlo. Zrak sa napokon po chvíľke upokojí, no v hlave mi duní, akoby mi vo vnútri mozgu niekto udieral kladivom o lebku.

Pomaly sa posadím na kovovej posteli prekrytej tenkou bielou plachtou a pretriem si oči zápästiami. Som sám v malej presvietenej cele určite niekde v podzemí. Na stenách nie sú žiadne okná a jediný východ sú dvere od výťahu. Neisto sa pozviecham na nohy a kým si zaistím rovnováhu, zachytím sa o chladné ligotavé čelo postele.

Po chvíli si uvedomím, že ma prebudilo tiché bzučanie, šíriace za z môjho pravého zápästia. Už dávno zabudnutý pocit fungujúceho Sluhu. Chvíľu iba nemo hľadím na bzučiaci náramok na mojej ruke, bliká a jemne mi trasie zápästím, akoby ma chcel sám od seba prebudiť. No napokon sa spamätám a nadvihnem ruku ku tvári. Potľapkám Sluhu a z jeho hladkého zahnutého displeja sa vyrúti modrastý hologram znázorňujúci Stephanovu fotografiu. On mi volá? ON MI VOLÁ!

Sluha funguje, sme predsa v Achnatone a to je jediné miesto, kde sa dá pomocou neho telefonovať. Jediným jemným pretiahnutím prsta cez displej prijmem hovor. Vo vzduchu sa objaví Stephanova doráňaná tvár. Pod pravým okom má bordový monokel a ľavé oko má natoľko opuchnuté, že mu ho ani nevidieť. Takisto má navretú hornú peru, no keď ma uvidí, pousmeje sa.

„Takže žiješ," skonštatuje. „To som rád."

„Hej," pousmejem sa. „Je koniec však?" opýtam sa po chvíľke mlčania.

„Zrejme," odpovie a skloní tvár k zemi.

„Čo ti to spravili?" vzdychnem.

Stephan na mňa súcitne pozrie svojím pravým okom a zotrie si z neho slzu. „To isté čo tebe, Thred."

Je pravda, že ma bolí hlava, no žeby som mal opuchnutú tvár, som si nejako neuvedomil. Zrejme som v miernom šoku... Najradšej by som sa už neprebudil. „Malo to vôbec nejaký zmysel?"

Pokrčí plecami. „Nemalo, Thred. Vedeli, že prídeme. Nemali sme šancu. Akurát sme si to nechceli pripustiť."

Má pravdu. Do poslednej chvíle sme verili, že dokážeme oslobodiť Omniu. „Možno môžeme ešte niečo urobiť," poviem s posledným dúškom nádeje, ktorý v sebe objavím. „Niečo. Hocičo..."

„Nie, Thred, nemôžeme... Všetci sú už mŕtvi. Drony zrejme pozabíjali celú tretiu líniu a zvyšok druhej. Krooger a ostatní nemali šancu."

„Prečo si ale nechali nás?"

„Nechali si teba, mňa a Harriet. Nox povedal, že onedlho prídu aj Jess, Cornelia, Erniee a ostatní vyhostení. Určite toto bol ich plán. Nechali nás žiť iba preto, že sme boli kedysi Záchrancami. Ostatných zabili. Deň Deštrukcie, Thred."

„Nie... NIE!" zrúknem do Sluhu a z očí sa mi začnú rinúť boľavé slzy. Keď prvé kvapky dopadnú na bielu zem podo mnou, uvedomím si, že sú moje slzy krvavé. Určite ma zbili viac ako som si myslel. „Kurva! KURVA, NIE!"

Stephan zasmrká a rozplače sa tiež. „Je mi to ľúto, Thred."

„Nemôžu byť mŕtvi! Nemôžu!" Vzlykám, plačem, kričím, vrieskam... Avšak nič nepomáha.

Nemôžem si pripustiť, že mama, Kori a malá Ia sú naveky preč.

Neviem koľko minút prešlo odkedy mi Stephan zavolal, no predpokladám, že veľa. Možno po polhodine kričania a plakania, búchania do tvrdých stien a neskôr po úspešnom rozdrvení hánok na rukách som si ľahol späť na posteľ a opäť zavolal Stephanovi.

„Thred?" ozve sa. Tiež leží na svojej posteli, pravé oko má červené od náreku nad svojimi blízkymi. Ľavé mu stále nevidieť. „Si v poriadku?"

„Nie," poviem. „Nie som. Oni... ach."

„Ja viem, Thred." Na chvíľu sa odmlčíme, hľadíme si do očí a snažíme sa myslieť na niečo iné... Nemáme si čo povedať. Všetci naši blízky sú mŕtvi, určite ich zabili drony, ktoré sme videli pred Centrálnou budovou. Veď čo iné by to bolo? Neviem si však predstaviť, ako by mohli postrieľať všetkých.

„Určite použili iný plán, drony by nedokázali postrieľať všetkých," poviem. V tom si niečo uvedomím. „Prepáč, Stephan, musím ti zložiť."

„V pohode."

Prejdem prstom po Sluhovi a hovor sa ukončí. Posadím sa na posteli a v kontaktoch uložených v náramku vyhľadám Erniee. Potom potlačím prst na jej fotke a začnem sa potichu modliť.

Jej tvár poletuje vo vzduchu nad malým displejom a v hrudi mi pri pohľade do jej zamrznutého pohľadu srdce vynechá úder. Sluha párkrát zabzučí a potom začne potichu pípať. Sprvu si to neuvedomujem, no potom mi to dôjde. Nepípal by, keby nezachytil signál, čo znamená, že Erniee je v Pevnosti!

Pri treťom zabzučaní Sluha zozelenie a pred mojou tvárou sa objaví Erniee. Plače, čierna špirála sa jej od sĺz roztiekla a vytvorila jej na tvári korýtka čiernej farby. Vyvaľuje na mňa oči, smrká a vzlyká, no zároveň sa usmieva. „Thred," hlesne zlomeným hlasom. „Thred oni..." Rozplače sa ešte väčšmi a ja zvreštím čelo. Napokon mi zopár posledných sĺz stečie z očí až ku brade. Už nevládzem plakať.

„Viem, Erniee, viem... Si v poriadku?"

Prikývne, no neodpovie. Potom však pokrúti hlavou. „Nie, Thred. Nie som. Nikto nie je!"

„Viem, Erniee... Viem čo sa stalo. Je tam Jessie a Cornelia?"

„Áno," odpovie a utrie si oči ľavou rukou. „A čo Stephan?"

Prikývnem a pokúsim sa usmiať no nezvládnem to. „Kde ste?"

„Niekde v Centrálnej budove. Neviem kde. Prišlo po nás vznášadlo. Nie len také obyčajné, ale nadoblačné, vieš. Ochrancovia nás prinútili nastúpiť a doviezli nás sem. Ostatných... Ostatných zabili, Thred! Všetkých!"

Znova sa rozvzlyká až ju objíme Jessie okolo pása a ona ruku so Sluhom skloní k zemi, a tak ju stratím z dohľadu. Vidím iba jej nohy v džínsoch a počujem Jessie, ako ju potichu upokojuje.

Zrazu sa však obraz preruší. Skúsim Erniee vytočiť znova a keď sa to nevydarí, vytočím Stephana, no hovor okamžite vypne. Skúšam to znova a znova, až kým si uvedomím, že je to márne. Určite nás Nox odstrihol.

Skloním teda ruku späť ku telu a bezmocne sa opäť zvalím na posteľ a zavriem oči.

Neostáva mi nič iné, iba čakať a oddávať sa smrteľnej psychickej bolesti.