Magic of dance (SK)

6. Kapitola

Prudko som otvorila dvere. V tú chvíľu som si uvedomila hneď tri veci.
Prvá zrazila som naštvanú Dominiku.
Druhá Dominika nie je obyčajná tak ako som si myslela.
Tretia bojím sa týchto ľudí. Vybrala som si tú istú cestu ako Jasmin.
Vôbec to neznášam lepšie ako ostatný.

„Ela! Ako sa opovažuješ narážať do mňa!" zrúkla na mňa Dominika. Pozrela som sa na ňu. Jej oči žiarili červenou farbou.

„Prepáč nechcela som." ospravedlnila som sa chystala vstať. Keď som sa už ako tak vstala Dominika ma sotila naspäť.

„ Mne je jedno že si to nechcela! Ale spravila si to!" zakričala na mňa a so pyšne zdvihnutou hlavou napochodovala do jedálne. Vstala som a chcela odísť. Lenže mi v tom bránili hneď dva dôvody. Prvý bol že som neodolala a vyplazila som dverám jazyk. Druhý som nezapríčinila ja ale Austin ktorý ma chytil za rameno hneď ako som sa otočila.

„Pred osudom neutečieš Melanie" pošepol mi do ucha. Trhla som sebou. Takto podobne mi to povedal aj ten hlas.

„Austin, prosím ťa volaj ma Ela." povedala som napoly nahnevane napoly vystrašene. Prečo ma volajú Melanie. Mne sa to nepáči.

„Dobre Ela pokúsim sa ťa volať tak ako ty budeš chcieť." vydýchol, „ale ty sa ma nebudeš báť dobre ?"

„To ti nemôžem sľúbiť ani povedať." vytrhla som si ruku z jeho zovretia. Posledný krát som sa naň ho pozrela. V jeho tvári bola zráčená bolesť a strach? Nie on sa ničoho nebojí. Alebo? Žeby sa niečoho bál?

Rozbehla som sa ani neviem kam. Nemôže ma donútiť aby som mala osud ktorý hovorí že by som mala mať? Ja si chcem sama rozhodovať o svojej budúcnosti.

Míňala som veľkú vázu s rímskymi ornamentmi keď som do niekoho narazila. Pozrela som sa hore kde som sa stretla s párom čokoládovo hnedých očí. Alex.

„Ela. Kde je Austin?" spýtal sa ma. Ale ja som jeho otázku ignorovala. Začala som vystrašene ustupovať dozadu až kým ma niekto pevne nechytil za boky. Vystrašene som sa pozrela na veľké ruky okolo môjho pása.

„Ela. Pozri sa na mňa." zdvihla mi hlavu Sisi. Ale ja som ju odvrátila a prudko sebou trhla. No Austin ma nepustil.

„Strach." iba jedno slovo a na Austina sa upieralo množstvo očí. Mnohý z nich si mysleli že sa zbláznil iný zase že uhádol nejakú hádanku. Iba traja vedeli pravý význam jeho slova. Ja, Sisi a Alex.

„Ako Jasmin?" opýtala sa Sisi.
„Áno ako Jasmin. Ale ja to nebudem riešiť ako David. Počkám kým ju strach prejde." odpovedal.

„Austin ešte nevieš či to je naozaj ona" opatrne povedal Alex aby Austina nenahneval. Austin ho prepálil pohľadom. Takže sa nahneval. Oni sa tu dohadujú a mňa si tu nikto nevšíma. Nemôžem aj ja povedať čo si o tom myslím? Ale priznávam že skôr akoby som niečo stihla povedať nohy by ma niesli nevedno kam. Alebo druhá možnosť psychicky by som sa zrútila. Rozkričala by som sa a na koniec by som možno aj odpadla. No to by mi už len chýbalo.

„Dotkni sa jej. Iba tak zistíš či je to ona." sebavedomo zahlásil Alex. Ja som s ním nesúhlasila chcem si žiť svoj život podľa seba. Ale očividne to nahnevalo Austina ešte viac.

„Nie Alex ty to nechápeš nechcem ju vystaviť nepriateľom rovno pod oči. To im už rovno môžem povedať: ,Nech sa páči! Tu je moje slabé miesto! Kľudne ju zabite a mňa tým úplne zničte. Lebo keby moje predurčené dievča zabili bolo by to pre mňa horšie ako smrť! A ako čerešnička na torte. Uplynulo dvesto rokov od vlády kráľa Aurela a kráľovnej Melanie! A aká náhoda ona je jediná výnimočná Melanie! Chápeš!? Volá sa Melanie! A niečo ma k nej ťahá. Sedí to vašim popisom ako ste sa vtedy cítili ale je to oveľa väčšie. Lenže viete ako to má byť! Ona má byť predurčenou nejakého Aurela alebo Armana alebo Antala. Ona by mu mala byť súdená! Nie mne! Aby spolu zničili tú vec v podzemí! Iba on je dosť silný!" vykričal rozsiahli monológ pri čom si ma na seba stále silnejšie a silnejšie tisol na seba.