Magic of dance (SK)

53. Kapitola- Zmiznutie

Zobudila som sa, keď už bola tma. Vybrala som si z vrecka mobil a pozrela sa na hodiny. Sedem hodín večer. To znamenalo, že som spala jeden a pol hodiny, približne.

„Vyspala si sa?" spýtal sa ma kráľ sediaci na sedadle vodiča a pokojne s času na čas zatočil s volantom.

„Celkom hej," odpovedala som a natiahla si ruky a chrbát ako sa len dalo.

„Kde sme?" Pozrela som sa z okna, ale videla som len tmu a cestu osvetlenú svetlami auta. Nič som nevedela poriadne identifikovať.

„Za Imortalises, za chvíľu sme doma," usmial sa na mňa. Vystrela som si nohy a pozerala sa vo z okna do hustej tmy. O chvíľu sme prechádzali cez hlavnú bránu pri, ktorej stálo viac bojovníkov ako som bola zvyknutá. Niektorých som zbadala aj na koňoch ako sa prechádzajú okolo múru.

Austin vypol motor rovno pred schodiskom čo viedlo k dverám čo by som mohla kľudne nazvať ďalšou bránou. Lenivo som si odopla pás a obula si tenisky čo ležali niekde pod sedadlom. Austin už vystúpil, ale mne sa absolútne nechcelo ísť do tej zimy vonku. Otočila som sa, Austin sa ešte vonku pri aute s niekým rozpráva. Ešte chvíľu môžem ostať v teple nie? Vytiahla som si mobil a skoro ho vyhodila von oknom. Svietila tam správa. Správa od môjho „otca". Namiesto toho som mobil vypla. Zaklonila som hlavu a zavrela oči. Ako mohol, nie ako mi môže písať potom čo sa pokúsil spraviť.

„Čo sa tak mračíš?" dvere na mojej strane sa z ničoho nič otvorili a dnu sa nahol Austin. Bez slova som si odomkla mobil a ukázala mu správu. Zobral mi ho. „On sa ti snaží ospravedlniť?" okomentoval správu neveriaco.

„Veľmi mu to nejde," vytrhla som mu z ruky môj mobil a správu vymazala.

„Uvedomuješ si, že sa snažil o niečo neodpustiteľné." Vyliezla som z auta a zabuchla za sebou dvere.

„Možno áno, ale vtedy som si uvedomila, čo pre mňa znamenáš," urobila som krok k nemu a objala ho. Cítila som ako omotal svoju ruku okolo môjho chrbta a druhou mi zahrabol do vlasov. „Už si mi zostal iba ty," šepla som so slzami v očiach, „nechcem zostať sama." Rozplakala som sa a bolo mi jedno, že nejaký upír stojaci pár metrov od nás tam stále stojí. Stisla som ho tuhšie.

„Nenechám ťa samú," šepol mi do vlasov. Verila som mu a on ma nesklamal aj, keď som si niekedy myslela že áno.

„Ďakujem," povedala som jednoducho nič iné nebolo treba hovoriť. Stačila mi jeho blízkosť nič iné som nepotrebovala.

„To je samozrejmosť, dušička," preplietol si prsty s mojimi a spoločne sme kráčali po schodoch do sídla. Pri vchode ma opäť prekvapili šiesti bojovníci od hlavy až po päty plne vyzbrojený. Aj vnútri na každej chodbe boli aspoň dvaja tak to nebývalo.

„Stalo sa tu niečo?" spýtala som sa, keď sme vchádzali do našej komnaty pred, ktorou samozrejme stáli dvaja strážcovia a ďalší šiesti boli rozostavený po chodbe.

„Iba musíme byť opatrnejší kvôli Taurusovi," vysvetlil mi. Nevediac čo urobiť alebo povedať som sa odblížila ku skrini z ktorej som vybrala čistý uterák a nočnú košeľu. Za pár minút som bola osprchovaná aj som si umyla zuby, už som sa nemohla dočkať kedy vhupnem do teplej pohodlnej postele. V kúpeľni som sa vystriedala s Austinom, ktorý tam vošiel hneď ako som ja vyšla. Sadla som si na posteľ a začala točiť prstienkom z bieleho zlata na mojom prstenníku.

Začula som buchnutie dvier od kúpeľne tak som preliezla na moju stranu postele čo sa nachádzala rovno pri stene. Nehovorím, že mi to nevyhovovalo, práve naopak, spať pri stene je podľa môjho názoru pohodlnejšie.