Magic of dance (SK)

59. Kapitola- Sisi

,,Neboj, nebudem ti robiť problémy," zasmiala som sa, keď sme schádzali dole schodmi. Chcela som ísť do kuchyne a nájsť si niečo na raňajky. Matias išiel popri mne, tak som nemala pocit, že je jeho prácou chodiť všade za mojimi pätami. A k tomu sa so mnou normálne rozprával.

,,To dúfam," zaškeril sa a preskočil pár schodov. ,,Nevieš si predstaviť, aké je ťažké dostať sa do paláca." Uškrnula som sa, nad tým ako sa sťažoval. Poznala som to z vlastnej skúsenosti, aj keď v úplne inom obore.

,,Myslím, že nám pred dvere postavili vždy tých najhorších z najlepších," poznamenala som uštipačne.

,,Nie, vždy, Josh bol vo svojej generácií najlepším, možno preto ho ako jediného nevyhodili," povedal zamyslene.

,,Myslia si, že som úplne neschopná," znechutene som zvraštila nos a zoskočila tých pár schodov čo zostávali.

,,Toto, zle chápeš, nikto nečakal, že ty budeš utekať od nich. Ich úlohou bolo udržať ťa v bezpečí, kým má kráľ svoje povinnosti. Inač nechápem prečo si včera utiekla, keď ti chceli len pomôcť," pozrel sa na mňa.

,,To nerieš," cítila som ako som sa trochu začervenala, kvôli tej spomienke. Keď o tom teraz premýšľam bolo to hlúpe, ale vtedy sa mi to zdalo byť úplne samozrejmé.

Nahlas sa zasmial a opatrne do mňa drgol akoby sa bál, že ma zhodí na zem. Hmm, to by asi bol ďalší, ktorý by dostal vyhadzov. Sarkasticky som si pomyslela a vrátila mu to s čo najväčšou silou. Skoro to s ním ani nepohlo.

„Ty ma chceš priviesť do problémov, princezná?" spýtal sa zo srandy. Ale mne išla vybuchnúť hlava skôr nad tým posledným slovom. To oslovenie sa mi nepáči, znie mi veľmi cudzo.

„Prestaň ma tak volať," oborila som sa naňho.

„Za chvíľu ťa tak budeme musieť nazývať," poznamenal a milo sa na mňa usmial.

„Až tak skoro to hádam nie je," odvetila som mu s úsmevom. Ešte je čas aspoň pár týždňov dúfam.

„Čas plynie rýchlejšie než si myslíš," povedal mi Matias s úplne vážnou tvárou.

„Také niečo som už počula," zareagovala som skoro hneď. Hlavne môj otec sa vždy sťažoval, že deň ubehol príliš rýchlo. Otec. Na pár sekúnd som úplne strnula, no potom sa tvárila akoby sa nič nestalo.

„Preto nechápem ľudí, ja by som sa s tým asi ťažko zmieril, že zomriem v tak mladom veku ako je napríklad osemdesiat rokov," nechápavo pokrútil hlavou.

„A ja nechápem vás. Je nepredstaviteľné, že ty," na chvíľu som sa odmlčala a rýchlo som ho prebehla očami, „koľko máš vlastne rokov?"

„Takmer stodvadsaťpäť, ešte tri mesiace," hovoril odľahčene. Už ma to ani neprekvapilo.

„Máš stodvadsaťštyri rokov a stále vyzeráš mlado, no tak to je," dokončila som svoju predchádzajúcu vetu.

„Pripomeniem ti tento rozhovor, keď budeš rovnako „mladá" ako ja." Zasmial sa na výraze, ktorý som mala na tvári, keď to dopovedal.

„Ak ma teda kvôli tebe nevyhodia a nebudem mať postarané o potupu medzi upírmi do konca môjho života," prehovoril tragicky. Prekrútila som očami a pokrútila hlavou.

„Prosím, už s tým prestaň," povedala som mu.

„Samozrejme, princezná," podpichol ma.

„Idiot," zasyčala som sama pre seba.

„Áno, presne to som," zasmial sa, „sestra mi tak často hovorievala."

„Nemal si to počuť," šepla som trochu zahanbene a pozrela sa na neho.