Magic of dance (SK)

63. Kapitola- Bozk smrti

Sadla som si na posteľ a nohy si vyložila k sebe. Cítila som ako sa za mnou matrac prehol a Austin si sadol ku mne.

„Spravíš to teraz?" spýtala som sa po tichu a hľadela na stenu pred sebou.

„Čo?" spýtal sa ma a začal mi rozpletať vrkoč, ktorý sám zaplietol.

„Hovoril si," začala som a stále sa na neho nepozrela ani očkom. Iba som si vychutnávala jeho prsty v mojich vlasoch. Ak by som boka mačka teraz by som dozaista priadla.

„Že ma uhryzneš, keď bude ten správny čas," zašepkala som.

„Chceš to?" položil mi otázku na, ktorú som nechcela odpovedať. Pretože sa bojím že by som si to rozmyslela.

Rýchlo som zahmkala na súhlas a prvý krát sa na neho pozrela. Usmieval sa. Dotkol sa mi líca a jemne ma pobozkal na pery.

„Ďakujem, že ťa mám," vydýchol. Chytil ma za zápästie a potiahol ma bokom k sebe. Opierala som sa o jeho plece a sedela bokom na jeho nohách.

,,Ľúbim ťa," šepla som. Usmial sa na mňa a chytil ma o niečo silnejšie. Druhou rukou mi odhrnul spoly rozpletený vrkoč na druhú stranu.

,,Nezľakni sa," varoval ma. Zachytila som jeho predĺžené tesáky a automaticky sa chytila jednou rukou zápästia ruky, ktorou ma držal. Cítila som jeho horúci dych na krku a pomaly zavrela oči, ktoré som k sebe pevne stisla, keď mi jeho tesáky prerezali kožu a následne sa dostali až ku tepne. Nevydala som zo sebe ani hláska, aj keď to bolelo. Dokázala som to vydržať. Kvôli Austinovi. Pomaly som prestávala cítiť bolesť.

Niečo som videla aj so zavretými viečkami. Nevedela som čo to je. Najskôr bolo všetko šedé, ale pomaly sa to začalo vyjasňovať a ja som rozpoznala zdobený strop nejakej veľkej miestnosti. Hýbalo sa to akoby som sa na niečo pozerala a pritom kráčala. Vošla som von čiernymi veľkými dverami a otočila sa naspäť. Týčil sa predo mnou zámok, ktorý som nikdy nevidela.

,,Mina," ozval sa za mnou hlas. Prudko som sa otočila a zbadala som pred sebou niečo neuveriteľné, Vlada Tepeša. Ale nebol taký akého ho vykresľovali ľudia, vyzeral inač. Skoro ako. Panebože. Skoro ako ten upír čo sa mi prihovoril na svadbe, ale v jednom bol zásadný rozdiel tento mal úplne čierne oči v, ktorých sa neodrážalo svetlo.

,,Pán Tepeš, ste späť," povedala som ale nie svojim hlasom, znel úplne inač. A vtedy som to pochopila. Toto budú spomienky, ktoré mi Austin asi nechtiac vložil do hlavy. Neboli to však jeho spomienky, ale tie zdedené.

,,Áno, Mina," slabo sa pousmial a zosadol s koňa. Vlad k nej spravil pár krokov a objal ju.

,,Chýbali ste mi som rada, že ste späť," znova sa ozvala Mina.

,,Za tebou sa vždy vrátim, moja vyvolená," šepol jej do ucha.

Otvorila som oči a uvidela bledé nebesá našej postele. Cítila som sa slabá, ale nie natoľko aby som Austinovi nestisla ruku na znak, že už dlhšie nezvládnem. Prestal a odtiahol sa od môjho krku. Usmiala som sa na neho s privretými viečkami a plytko a rýchlo dýchala. Cítila som ako ma položil do mäkkých perín a pobozkal ma na čelo.

,,Ďakujem ti, dušička."

.............................................................

Zobudila som sa skoro ráno. Ešte nevyšlo ani slnko a ja som sa nemohla ani pohnúť. Na stotinu sekundy som nevedela prečo, no, keď som sa pozrela vedľa seba ešte stále tam spal spokojný Austin, vydávajúci vrčivé zvuky vychádzajúce z je hrude.