Magic of dance (SK)

28. Kapitola

Poznáte ten pocit keď sa zobudíte z nočnej mory a okolo vás je len čierno-čierna temnota?. Najskôr si myslíte že ste sa zobudili niekedy cez hlbokú noc. No po chvíli si uvedomíte že nieste vo svojej izbe? Hustý závoj tmy obklopujúci posteľ na ktorej ležíte, nedovoľujúci vám zaspať či sa len pohnúť z postele kvôli strachu prelievajúcim sa každou aj tou najmenšou žilkou v tele. Takto som sa cítila práve teraz iba s tým rozdielom že som sa zobudila z jednej nočnej mory do druhej. Do ešte horšej, desivejšej.

Na posteli som už nebola sama ale Austin si ma držal na kolenách a jemne ma kolísal zo strany na stranu. Čo ma upokojilo až natoľko že som si myslela že som sa ocitla v realite. Položila som si hlavu na jeho hruď. Nestarala som sa o to že som mu odhalila svoj krk v plnej kráse. Verila som že by ma neuhryzol, no to som nemala robiť. Z krku mi vystrelila ostrá bolesť ktorá ma donútila vykríknuť. So sklamaním v očiach som sa pozrela na jeho tvár. No to už nebol Austin. Nemyslím to tak že bolo z neho monštrum neovládajúce svoje pudy. Ale Arman s planúcimi červenými očami. Prekvapene som zvýskla a hodila sa na zem, len aby som od toho debila bola čo najďalej.

„Hej. Dušička. Zobuď sa." počula som naliehavo šepkať známy hlas. Lenže ja som sa nechcela zobudiť, bála som sa, že to znovu bude niečo horšie.

„El. No ták." presviedčal ma. Nie, skôr ma nútil aby som sa zobudila. Nepokojne som sa pomrvila a rukou som stlačila deku. Lenivo som otvorila oči, stretávajúc sa s modrými očami patriacimi komu inému ako Austinovi. Že nie som v sne mi potvrdil ružový salónik a kráľovná pokojne si chlipkajúca čaj.

Hodila som sa mu okolo krku. Jednou rukou mi oblapil pás zatiaľ čo druhov sa podopieral o kreslo, aby sme sa neprevážili dozadu. Stískala som ho tak silno že ak by bol človek, tak by už pravdepodobne nemohol dýchať. Čiastočne to bola reakcia na ten sen a jednak na toľko desivých informácií. Sama by som to od seba nečakala, ale ako vždy moje telo sa pri Austinovi odpojí od mysle a robí si čo mu srdce káže.

,,Prečo si mi to nepovedal?" zašepkala som smutne. Mohol mi povedať o tej svadbe on. Bolo by to tak lepšie. Ako dlho mi to ešte chcel tajiť. Bol ticho. Jediná slza si našla cestu dole mojim lícom, no ja som už rozhodnutá neplakať. Nie kvôli tomuto. Cítila som ako ma jemne pohladil po vlasoch.

,,Zas si sa nevyspala. Si unavená myslíš že to nevidím? El, takto to ďalej nepôjde." Ach, jaj. Už s tým zase začína a len preto aby sa vyhol odpovedi. Zbabelec. Pomaly som sa od neho odtiahla. Bola som si istá že teraz mám oči ešte aj opuchnuté s toľkého plaču. No čo už.

,,Prečo si mi o tej svadbe nepovedal?" zopakovala som trošku hlasnejšie a popritom sa mu pozerala do očí. Mihol sa mu v nich čierny tieň, ktorý sa skoro ihneď stratil a vystriedala ho zvyčajná nežnosť, ktorú vídam skoro každý deň, každú hodinu, minútu a sekundu čo som s ním. Pomaly sa obrátil na jeho mamu.

„Ukázala si jej to, však?" spýtal sa jej s jasným rozhorčením v hlase. Nechcel aby som to vedela, ale ako pre netopiera dokáže tak rýchlo meniť nálady.

,,Čím neskôr by si jej to povedal ty, tým viac by jej to ublížilo." bránila sa kráľovná, ktorá zrejme očakávala takúto reakciu. Bolo vidieť že dobre pozná svojho syna a ľúbi ho, „a to by bolelo aj teba."

„Dofrasa. Mama! Myslíš že teraz bude spať lepšie. Nie práve naopak! Bude viac unavená ako bývala doteraz." hrôzostrašná aura, ktorú som mohla cítiť vyžarovala z jeho tela v obrovských vlnách.

„Určite sa vyspím lepšie keď ma neťaží klamstvo." opatrne som poznamenala. Už mám toho dosť ako sa o mne medzi sebou rozprávajú akoby som tu nebola. Nemyslím že by mi ublížil, iba som ho nechcela viac nahnevať. Prudko sa na mňa pozrel.