Magic of dance (SK)

51. Kapitola- Emócie

Objímala som rukami vankúš, nad predstavou čo sa včera mohlo asi stať ma začala bolieť hlava ešte viac.

Tým útekom som si nič nepomohla. Iba dokazoval aké sú moje niektoré rozhodnutia nezodpovedné. Zacítila som Austinovu ruku medzi mojimi lopatkami.

„Neboj, vie o tom," povedal mi. Trochu som si vydýchla, nevedela som čo by som robila ak by som musela Austinovu návštevu vysvetľovať otcovi. Trochu neohrabane som sa posadila, stále s Austinovou rukou na mojich lopatkách. Jednou rukou som si odhrnula zlepené vlasy z tváre a pozrela sa naňho.

,,Počkaj tu," prikázala som mu a už sa napriek bolesti hlavy vymotávala von z postele. Zastavil ma a spýtavo sa na mňa pozrel, pýtajúc si vysvetlenie. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že si myslí, že sa pokúsim utiecť. Síce som mu aj povedala, že to nespravím ale asi to nestačí aby mi úplne uveril.

,,Idem sa iba osprchovať," pretočila som oči k dverám. Pomaly prikývol a nechal ma vybrať si zo skrine uterák a veci na prezlečenie. Bokom oka som zahliadla ako sa vyvalil do mojej postele a zavrel oči. Bolo celkom komické vidieť ho takto, to ma privádzalo k myšlienke akoto, že sme sa do mojej malej postele zmestili obaja.

Bosá som prešla po chodbe až ku kúpeľni, kde som sa automaticky zamkla. Uterák som prevesila cez vešiak. Keď som zo seba zhodila vyťahané tričko, ktoré slúžilo ako pyžamo, zbadala som svoj odraz v zrkadle.

Vypadala som strašne. Kruhy pod očami, v tvári skoro žiadna farba, vlasy ako suchá slama a vyschnuté pery. Skoro som sa seba samej zľakla.

Keď som sa osprchovala a zmyla zo seba všetok pot nalepený na mojom tele cítila som sa oveľa lepšie. Uterákom som si usušila vlasy ako najviac to šlo a obliekla sa. Obyčajné rifle, tričko a pletený krémový sveter to bolo pre mňa viac ako pohodlné a hlavne teplé. Ešte som si navliekla hrubé ponožky a vyšla z kúpeľne.

Prvé čo som zbadala, keď som vošla do svojej izby bol Austin ešte stále vyvalený v perinách. Tá sprcha mi naozaj veľmi pomohla ani hlava ma už tak nebolela.

„Cítiš sa už lepšie," nepýtal sa, len obyčajne konštatoval ako prostý fakt, oči mal stále zatvorené. „Neodpovedaj, cítim to."

Trochu zaskočene som prikývla, nečakala som, že niečo takéto sa rozhodne povedať. „Akoto, že ja nemôžem cítiť tvoje emócie tak ako ty moje?" Sadla som si k nemu na posteľ a otvorila skrinku pri posteli.

„Ak to mám povedať hrubo, pretože si človek. Ale vysvetlím ti to inač. Pravdepodobne upírske gény dokážu lepšie reagovať na osud a prijať ho ako ľudské. Ľudia si určujú osud samy, my ale nie. Máme iba pár variant akými môžeme ísť."

„Tým chceš povedať, že sa to nikdy nezmení?" opýtala som sa a pri tom sa prehrabávala v mojom šuplíku. Cítila som ako sa matrac prehol, keď sa posadil.

,,To netvrdím," zozadu ma objal a položil si hlavu na moje plece čím mi zabránil pokračovať v hľadaní drobnej drevenej škatuľky.

„Čo hľadáš?" pri uchu ma pošteklil jeho teplý dych. Očami som klesla naspäť do šuplíka, keď som si spomenula. Vymanila som sa z jeho náručia a precupotala k skrini, ktorú som otvorila. Po tvári sa mi roztiahol úsmev úľavy, keď som do rúk chytila krabičku. Otvorila som jednoduchú kovovú západku a uvidela presne toho motýľa čo mi dala mama keď som ju videla naposledy predtým ako odišla. Prívesok v tvare motýlika mohol byť tak jeden krát jeden centimeter široký. Krídla nádherne splývali z modrej do žltej a telo bolo povykladané drobunkými kamienkami zasadenými do strieborného kovu. Retiazka bola pevná, ale mala maličké očká takže vyzerala jemne a dokonale sa k prívesku hodila.